Končí zima, sneh v horách sa neúprosne topí. Topí sa taktiež moje vnútro ❤️. 

Tak krásne zamilovaná, s motýlikmi v brušku checkujem letenky niekde na druhý koniec sveta – pre dvoch. Poznáte to. Také to oťukávanie sa na začiatku, na ktorom vám predsa tak strašne záleží, dúfate, že máte dobré GPS, že cieľov bude niekoľko a že to bude poriadna jazda. Vetrom vo vlasoch zaradíme najvyšiu rýchlosť,  spojka odrazu dáva väčší význam vo dvojici, sem tam sa snažíme ubrzdiť, ale ono to proste už – nieže by nešlo. Proste nechceme. Tak teda vyrážame testovať našu jazdu na 13 dní naprieč americkým kontinentom. Chabý a neistý itinerár, isté máme akurát tak letenky. Bez ubytovania, transferov, či reálnych plánov vyrážame cez nočný Lisabon smerom do Miami. Batohy nám vŕzgajú na chrbtoch dúfajúc, že budú môcť písať spoločný pribeh. 

3 dni v USA a na Bahamách

Je obed, pristávame v Miami beach. Ešte na letisku bookujeme hotel priamo na South beach ulicu rovnobežne s Oceans drive. Oteplovačky zo slovenskýh hôr sme vymenili za letnú bežeckú výstroj.

Atlantik cítime najmä na spotených čelách, biely piesok nám roznáša vietor i do vlasov. Och ten horúci vzduch – okolitá atmosféra pripomína kubánsku Havanu, sadáme do reštiky s príznačným názvom Oceans ten. Nad pódiom, kde hrá živá kapela plávajú a tancujú hostia v presklenom bazéne. Americký “gíč” tu cítiť aj v končekoch prstov. Jeme kráľovské kraby, burgre, pijeme GIANT ľadovú margaritu zdobenú mexickou Coronou. Och tak komerčné, hovorím si.  Zjavne to má ďaleko od mojich prespávačiek v stanoch, či chatičkách niekde ďaleko od civilizácie. A predsa mi je dobre. Nám je dobre. Keď vidím ten “spoko kukuč” oproti, tak mi ten americký konzum a komercia vôbec nevadia.

 

3 necelé dni v Miami – to bol pôvodný plán. Ten nám však zmenilo počasie, na Miami beach malo celý deň pršať, takže sme nasledujúce ráno nasadli na najbližší trajekt a nechali sa pekne odviezť na celodenný výlet na Bahamy. Do prístavu nás niesol UBER, najskôr sme nevedeli nájsť terminál, keď som v zúfalstve volala do prepravnej spoločnosti, ozval sa nám len nahovorený automatický hlas ”Už sme vyplávali, zavolajte nám neskôr prosím”. Skoro som skolabovala – Janko sa nedal odradiť mojim hysterčením a po chvíľke pátrania zbadal 20 m rad amíkov v bermudách a s uterákmi v rukách. Úspešne sa nám podarilo nalodiť. Takmer po 3 hodinách sme dorazili na Bahamy.

Doma frčia veľkonočné sviatky v plnej paráde. Pôstime sa i my, tak sme si namiesto bravčových rezňov na tanieri išli zaplávať s prasiatkami na Bahamy. Tým sú Bahamy totiž preslávené. Raj prasiatok – kúpajúcich sa na panenských plážach. Okrem toho aj známym kasínom Atlantis, v ktorom sa hrávajú najväčšie pokrové turnaje. Na prasiatka v mori sme sa v skutočnosti vykašľali. Keďže je Veľký piatok, v reštike nám nechcú predať žiaden alkohol. Teda do skla – pokojne nám však spravili miešané drinky do plasťáku s inštrukciami, že sa budeme tváriť, že tam máme limonádu :D.

Tu sme sa rozšupli, v domienke že budeme platiť v pesos. Však znak dolárov vymenili za znak pesos, to sme však netušili, že účet príde predsa len v dolároch. Zvykať si na životný štandard v Miami, či v Karibiku, to už je iná šálka kávy. Rozbili sme takmer 2/3 nášho spoločného rozpočtu po 3 dňoch.
Zladení sme teda dokonale  😀 😀 😀 – on “stráži rozpočet, ja míňam”.
Mám výčitky jak hovado :D.
Letíme teda napred svetlejším zajtrajškom a veríme, že to niekde dobehneme šikovnými last minute ubytkami na Bookingu. Zo skúseností viem, že rezervovať ubytko na danú noc po 8 večer môže mať za následok 50 -70% zľavy.
Nie však na Miami :D. Sľubujem že sa polepším :D. 

Ďalšie ráno na Floride – klasilka – vraj pôjdeme behať. Nechal ma však vyspať do 9tej! (nezabúdam nahlas oceniť, ako trpezlivo reaguje na moje potreby, hoci on by bol hore už od šiestej). Obliekam sa v štýle typického “turisticko – horského looku” na chrbte batoh, na nohy obúvam červené platformy a vo vlasoch mi “kvitne červená kvetinka”. Kosíme sa na tom ešte ďalšiu “pol hodinu”.

Čakáme na taxík, odvážne ma schytí za ruku. To je ten moment, keď nemusíš nič hovoriť a predsa je všetko úplne jasné. Obaja dýchame a vlníme sa v rytme neďaleko klepkajúcej kubánskej salsy – priamo na ulici, s batohmi na chrbtoch, akoby svet patril iba nám.

Presúvame sa na Južnú pologuľu, „Janko začína tušiť, že popod najväčšiu horu Ameriky nepôjdeme len autobusom“

…ale poďme pekne poporiadku. Do Santiaga prilietame niečo pred piatou ráno. S prestupom v peruánskej Lime. Plní vzrušenia zabúdame kúpiť čilskú SIM kartu a v požičanom aute vyrážame do ulíc bez navigácie, jedinej mapy, či internetu :D. Smer Kaňon Maipo – malo by to byť do 50 km od Santiaga.
Ruky, nohy máme, vieme určiť, kde je severozápad, tak sme sa proste vybrali autom krížom cez celé Santiago s jediným navigačným bodom ….na severozápad :D. Nádrž s benzínom je úplne prázdna a mi zastavujeme na ulici každú chvíľu a snažíme sa intuitívne nájsť benzínku, snáď sa na nej bude dať kúpiť i SIM karta s internetom.
Berieme rovno dve v miestnej samoške. Časom zistíme,  že sú po dátume spotreby :D.
Jazdíme teda Santiagom naslepo ďalej – smerom do kaňonu. Asi :D. cestou stretneme deduška chystajúceho sa na nákupy. On na nás španielsky, my zas anglicky. Zapájame ruky, nohy. Rezignujeme všetci, nasadá ku nám do auta. Diktuje nám kľúčové križovatky, kde odbočiť potom, keď vystúpi. Vysadili sme ho pri trhu, pokračujeme ďalej, po dvadsiatich minútach vidíme prvé tabule s názvom kaňonu.
Dali sme to! Sme tu. Jazdíme po kopcoch ďalšie 3 hodiny. Len tak. Sem a tam. Lebo môžme :D. Jankov stres faktor 10 padá na polovicu až po pár hodinách. Och, tak je tu krásne. Začína rozumieť…Čoraz viac vnímam jeho prítomnosť, autentickosť, získava si môj rešpekt. Z jeho cesty za neznámym, tak unavený, plný obáv z nepoznaného poznania a predsa mám pocit, že sme v bezpečí, pretože to on drží kontrolu nad celou situáciou. Och aké krásne je byť ženou. Divokou, celou svojou bytosťou, každou bunkou v končekoch brušiek svojich prstov.

Moja túžba nič neplánovať ma privádza k ďalším cestovateľským “peckám”. Ešte deň pred odletom z Európy s úžasom zisťujem, že náš prechod autobusom cez Andy povedie presne popod najvyššiu horu Ameriky. Takmer 7 tisícovú Aconcaguu. Janko začína tušiť, že popod najväčšiu horu Ameriky nepôjdeme len autobusom. Toto som fakt neplánovala pri kúpe leteniek. Ráno ešte v Santiagu – bližšie k svojej hore – googlim blogy horolezcov – kam sa ubytovať pred výstupom na Aconcaguu – teda aspoň do jej base campu. Sotva 10 hodín pred dojazdom na miesto, bookujem horskú chatu  (skromne niečo medzi Koskou a Liptovom – jediné funkčné a otvorené na okolí – 28 EUR noc/osoba). Už na stanici sa uisťujem a rukami nohami vysvetľujem šoferovi autobusu, že síce máme lístok do Mendozy, ale že nás vysadí tesne za Čílskými hranicami, v Argentíne.
“In the middle of nowhere.”
Smelo mu ukazujem mapu miesta, kde máme prespať. Neveriacky krúti hlavou, no zdvorilostne odpovie – “no problem”. Ďalšie nekonečné hodiny na sedadlách (tento krát public bus ) sa snažím preventívne naplánovať sťahovaním filmov do PC. Takmer 5 hodinová cesta sa mi zdala byť príliš krátka, notebook som ani neotvorila, zato som mala obavy o baterku na mobile, toľko sme fotili, točili. Bála som sa ísť aj na WC, aby som nezmeškala nejaký výhľad. Koniec, amen, tma, záverečná. Videla som Atlas, Mont Blanc, Alpy, najvyššiu horu Indočíny, naše Tatry, Yosemity….ale prechod cez Andy a ich majestátnosť sa fakt že nedá opísať. Šofér nás vysadil pri západe slnka vysoko v priesmyku.  

Je tesne pred polnocou a ja sedím pod najvyššou horou zemegule – nebyť ázijských Himajájii :).

Sedím na terase našej izby, omŕzajú mi prsty, hľadím na hviezdnu oblohu južnej pologule, žiadne Veľké vozy, či Kasiopea. Vrcholce zasnežených Ánd presvitajú spoza mesačného svitu a ja som tu tak šialene sama sebou. Tak bezpečne doma…lebo sme tu spolu. Lebo kým spí, ja tu mám svoj PC a môžem písať. Teraz, tu, sedím na balkóne – obalená dekou, 4. deň s totálnym resetom hlavy, kľudná – bez povinností, plánov, bez make-upu, internetu. Moje vnútro kvitne práve tu a teraz. Pod zasneženou sedemtisícovou Acancaguou (6959 mnm ).

Vstávame skoro ráno – trošku sa obávame výškovej choroby. Miestna slečna nám vysvetľuje, ako to tu chodí a s úžasom zisťujeme, že Katkine cestovateľské šťastíčko opäť nesklamalo. Do base campu sú to vraj sotva 3 hodiny chôdze a posledný bus do Mendozy (mesto odkiaľ pokračujeme na východné pobrežie) odchádza o 8mej večer, takže by sme to mali stihnúť do základného tábora. Je Veľkonočný pondelok, sprievodcovia majú voľno, no chodníky sú tu dobre značené a ubezpečuje nás, že to dáme s prehľadom sami. Akosi až teraz nám trklo, že v peňaženke nemáme ešte žiadne argentínske pesos a zostalo nám sotva 30 dolárov v cashi.

Bez peňazí

V horskom hoteli nás bolo šesť. Dvaja ľudia od personálu, my a ešte jeden starší pár holanďanov.
Pár minút pred odchodom autobusu smerom do národného parku ich presviedčame, aby nám vymenili takmer ich posledné argentínske pesos za doláre, nemáme ani na autobus :D. Ach bože, keď si raz ja niečo zaumienim. Letíme na hlavnú cestu stopnúť si bus za peniaze od holandského manželského páru, ktorí nám zjavne “mrtne fandili” ísť si za svojim cieľom. Aj keď Janko by teraz radšej ležal niekde na pláži :).
Horím však túžbou dať to – spolu. Vychádzame z hotela, bus nám zdrhol pred očami.
Prechádzal o 10 minút skôr.
Tak teda nezúfam a stopujem takmer 12 km smerom k čilským hraniciam, no nikto nezastavuje 😀 – čuduj sa svetu.
Kto vezme dvoch bielych mladých ľudí s batohmi na chrbte cez hranice?
Vyzeráme ako chodiaca reklama na pašerákov drôg :D.

Po hodine sa zľutuje recepčný z našej horskej chaty a zvezie nás o čosi bližšie. Stále to však máme ku vstupu do národného parku ešte 3 kilometre a už len hodinu, aby nás pustili na trek.
Tak sme si zadelili bežecký tréning do kopcov, priamo po hlavnej ceste smerom k hraniciam, s batohmi na chrbtoch, v rytme trúbiacich juhoamerických kamiónov.

Takmer 4 hodiny sme stúpali do základného tábora – Confluencia 3400 mnm s prenádherným výhľadom na matku amerických hôr. Vietor vychladený ľadovcom nám spôsoboval omrzliny na prstoch. No najmä teda Jankovi, ktorý sa cítil ako na kurze fotografovania, odtiaľto predsa nemôžem odísť s dokonalou fotkou :D.

Cestou dole sme stretli skupinku oslíkov a akoby naplnená štastím zo svojho vytúženého treku, pri zostupe sme si ešte aj našli svoju podkovičku. Niekto sa musí trepať na južnú pologuľu, na druhý kontinent, na opačný koniec sveta, aby si našiel svoje šťastie. Tak sme si symbolicky urobili pár fotiek s podkovou smerom dole 😀 a odvtedy, vždy pri pohľade na našu podkovičku si budem pamätať, že mi povedal, ako to má byť správne otočené. 

Autobus na hotel opäť už tradične nestíhame, tentokrát sme však mali šťastie a vzali sme si  stopa.
Vezieme sa na hotel, kde nás čakajú veľké batohy a kurz vyjednávacích zručností s miestnou recepčnou.
Problém – nedoriešený z rána – o 20 minút nám má ísť autobus do Mendozy, no mi stále nemáme tie peniaze na cestu. Skúša nám to zabookovať online s platbou kartou, no nemáme argentínske pasy, takže to nejde.
Po pätnástich minútach nášho neúprosného hľadania riešenia a zjavne aj po skúsenostiach s holanďanmi z dnešného rána rezignuje a do rúk nám strká vlastné peniaze.
Slušne sa poďakujeme, necháme jej eurá a chytáme v posledných minútach autobus naprieč zvyškom Ánd priamo do argentínskej Mendozy známej nekonečnými kilometrami viníc a úžasného Malbecu.

Argentínske vinice

Malbec pochádza pôvodom z Francúzska, kde sa primárne používal ako súčasť zmesi do Bordeaux. Hoci má hrozno vynikajúci potenciál na produkciu čistého vína, pestuje sa len v jednom francúzskom regióne, Cahors, a až donedávna ho spoza hraníc tejto južnej oblasti ani nevyvážali. Hlavným dôvodom bola jeho náchylnosť na choroby a hnilobu. Korene viniča Malbec totiž nereagujú dobre na francúzske podnebie, ľahko hnijú, a tak sa mohlo stať, že vinári stratili všetku úrodu tesne predtým, ako boli pripravení na zber. Táto odroda sa však  doslova a do písmena stala vlajkovou loďou celého argentínskeho vinárstva. Malbecu sa v horúcich teplotách a vysokej nadmorskej výške regiónu začalo dariť. Dnes sa v Argentíne pestuje viac než 75 percent svetovej produkcie Malbecu. 

My sme s Jankom neotáľali a po celodennom výlete autom naprieč argentínskym vidiekom sme na noc objavili maličké Chateu, ktoré sme si vybrali vďaka apartmánom v tvare sudov, v ktorých sa bolo možné ubytovať priamo vo viniciach. Atmosféru viníc sme nasávali do hlbokej noci, teda okrem atmosféry aj ten Malbec 😀. Neviem ako ma napadlo, že si chcem s ním zmerať sily v šachu, magický nápoj však nepomohol a prehrala som jasne 3:0.

 

 

Budíme sa do nového rána, vyrážame do  Cacheuta, termálnych prameňov, kde si pred zaslúženým oddychom vyskúšame zipline ponad neďaľeký kaňon. Cestou míňame argentínske “Lago di garda” s názvom Embalse Potrerillos. Lagúnovo modrá voda a okolité hory siahajúce do 5000 mnm, v rukách držíme argentínsky street food – chlebová bageta so sušeným mäsom, avokádom a sušenými paradajkami. Večer sa lúčime so západným pobrežím v ďalšej vinici, večeriame – argentínskych steakov a Malbecu nikdy nieje dosť.

Mramorom obité steny a kryštálové lustre dotvárajú dokonalú atmosféru Buenos aires, presne tak som si ho predstavovala.

Mesto plné vášnivého tanga, farieb, ale aj melancholickej harmoniky.
Vystúpime  v hlavnom meste Argentíny, bookujeme hotel Savoy v centre mesta. Vyrážame do ulíc hľadať šaty na večerné predstavenie. Vraciam sa s kvetovanou šatkou. Do vlasov zakladám červenú kvetinu a celý večer sa nechávam unášať vášnivými tónami i vôňou mesta.
Druhý deň nám leje, v najznámejšej štvrti Bocca kupujeme kvetinový dáždnik, kvetiny sem, kvetiny tam, Janíčko si tu tiež prišiel na svoje “republika la Boca” hops, natrfili sme na známy futbalový štadión.

Ako sme si odbehli ešte do Uruguaya – doslovne 🙂

Pred mesiacom som odbehla svoj prvý polmaratón v Bratislave.
V rukách som deň potom listovala knižku plány bežeckých pretekov- maratónov po celom svete.
Vtedy som len tak pre zaujímavosť listovala, či náhodou nejaký pretek nieje v južnej amerike v termínoch, keď tam budeme. Čo čert nechcel, jeden sa našiel rovno v uruguajskom Montevideo  na posledné 2 dni našej dobrodružnej výpravy. Keďže do Montevideo sa cestuje hodinu lietadlom, alebo 3 a pol hodiny trajektom, alebo 8 hodín vlakom, vedela som, nechať cestu do Uruguaya na posledné dni na náhodu a Janíčkovu náladu bolo priveľmi riskantné.
Tak som sa poistila a prihlásila nás – samozrejme po jeho odsúhlasení 🙂 na uruguajský polmaratón ešte pred odletom do Ameriky :). 

Ako sa ukázalo, bola to dobrá voľba. 11.deň našej dobrodružnej cesty sme teda nasadli na trajekt v Buenos aires a vybrali sa do Uruguaya. Luxusná loď nás viezla ponad hnedé vody atlantiku.
Také presne sú, farba vody je extrémne zmenená vďaka prítokom veľkých juhoamerických riek.

„Miestami vidíte v pozadí modrú vodu atlantiku, avšak akoby záhadnou čiarou oddeľujúcu hnedú z neďalekých prítokov“.

Tento jav je popísaný na viacerých miestach planéty, jasne ho vidíte pri Cape town kde sa stretáva Tichý oceán s Indickým a rozdielna hustota vody a prímesy železa spôsobia jav, kde sa voda proste nepremiešava ale vytvára súvislý farebne rozlíšený pás. Ďalším miestom na planéte je Alijašský záliv kde sa stretáva Beringovo more s Tichým oceánom. Hnedo – modrý súvislí pás v Atlnatiku nazývaný aj Río de la Plata niektorí považujú za marginálne more (ďaľšie zo svetových morí) široké až 220 km – viac tu. Kotvíme v Montevideo. Atmosféra mesta nás dostáva do 80. rokov. Je večer. Bežíme pobrežím v zálive – v západe slnka vidieť siluetu hlavného mesta.

Na štart prichádzame ešte za tmy, na hlavnom námestí hučí z reproduktorov juhoamerická hudba, ochotne vrtím bokmi v zápale rozcvičky pred veľkým pretekom. Presne 2 hodiny na to už spokojne nosíme svoje úlovky na hrudiach – medaila z uruguajského polmaratónu. Tak a teraz už môžeme ísť domov. Domov je tam, kde sú oni traja. Nech už je to kdekoľvek.