Zhruba 3 týždne som plánovala tento weekend. Zas som si chcela natankovať „plnú“ a len tak sa niekam vybrať autom po Európe. Nejak však na mňa doľahli emócie a chcela som nakoniec len tak ostať doma. V piatok som vyložila nohy, objednala obrovskú pizzu, nakrájala a odkôstkovala plnú misku červeného melónu a pri romantických scénach hlasno „odfukovala“ do vreckovky. Tento weekend sa ani nepohnem z postele – hovorím si plná odhodlania!
Je sobota. 6 hodín ráno. Spi!!! Spokojne sa teda otočím na druhý bok a tak si spokojne pospím ešte 2 hoďky navyše. Napadlo mi, že skočím vítať slnko rannou jogou na slenečnú terasu Dunajského pivovaru. Volám tam, môj mobil však štrajkuje. Zabudla som zaplatiť účty, hlavu som mala posledné týždne v oblakoch a navyše kto má sledovať, že neprebehlo nejaké inkaso skrz prekročený nastavený limit mojou bankou? Prišiel mi tak 5x vyšší účet za mobil ako zvčajne (ak budete niekedy vo Švajčiarsku, neneachajte sa opantať vyspelosťou krajiny – nie ste v EU a za dáta platíte najvyšší možný tarif aký len existuje!).
Dorazím na palubu. Slniečko svieti, dunaj si okolo čľupká. Čerpám energiu, snažím sa dýchať a nezgegnúť na zem „pri prvej pozícií bojovníka“. Joga je fajn, dám jej ešte šancu. Na raňajky sa dovalí „Palo z hôr“. Trošku rozpačito pozerám na neho, predsa, videla som ho naposledy na „Kamienke“ pri poslednom jarnom snehu na južnom Chopku. Bavíme sa o živote, o cestovaní, o horách. Potmehúcky na neho kuknem a zahlásim: „Tak čo ideme liezť?“
O hodinu sedíme zbalení na ceste pre Rada, vraj ten bude mať so mnou väčšiu trpezlivosť :D. No toto zrovna nevyzerá ako kľudné ránko pri joge hovorím si :D. O chvíľu ma čaká môj 1. výstup na skaly a tí dvaja ma chcú vziať rovno na 5ku! (stupeň obtiažnosti ). Preboha, veď moje skúsenosti nie sú aleže absolútne žiadne! Ja som pred 10timi rokmi jeden krát vyliezla akurát tak lezeckú stenu na detskom ihrisku pri Auparku :D. Neboooj to dáš. Strkajú mi „lezky“ do rúk a balíme všetku tú výbavu, istiace laná, expresky, lezecké topánky, sedáky a neviem čo ešte. Neviem čo mám čakať. Radšej nečakám nič, aby som aspoň niekam vyliezla.
1. stena bola dokonalá. Išla som sama, Palo ma istil. Potom začalo pršať. Skočili sme na obed a počkali kým skala uschne. Po obede sme sa vrátii opäť a nahovárajú ma „na trojku“. Lezieme teda hore všetci traja :). Obtiažnosť 5+ až 6. Redlo mi neskutočne, pri 3. strese, že dostanem kŕč do priehlavku, asi vo výške 20 – 25 metrov – leziem dole skôr ako páni. Stačilo. Na 1.krát by som chela mať spomienku bez toho, aby som sa pošmykla. Podarilo sa :). Pozrite si video z môjho 1.lezeckého dňa.
Facebook Comments