Je pondelok, desať hodín večer a vonku prší. Prší aj kdesi v mojom vnútri. Sedím na zemi v obývačke a premýšľam. Cítim, že musím začať odznovu. Ale ako? Čo by som robila, keby som sa nebála? Čo by som robila, kebyže môžem urobiť čokoľvek? V tej chvíly som otvorila mapu Európy, zavrela oči a pichla prstom niekde len tak, akoby bolo úplne jedno, kde zastane. Môj prst sa zastavil v Škandinávii v západnom Nórsku – niekde medzi Oslom a “nejakým Bergen”. Mesto, o ktorom som nikdy pred tým nepočula. Znie mi to dostatočne neznámo a je to dostatočne ďaleko. A tak ma už o 2 dni čaká let do mesta, ktoré sa stane symbolom môjho nového cestovateľského života. Tak sa začína príbeh blogu When mom isn’t home…tak sa začína dobrodružstvo trošku divokej, no zároveň milujúcej mamičky cestovateľky za hľadaním kúsočku mieru v sebe samej.
Jeden deň v Kodani
Je štvrtok nadránom. V lietadle nikoho. To mám akože privátny let? Nakoniec predsa zopár ľudí nastúpi. Chviľu potom som niekde v centre Kodani. Good morning Copenhagen – my litlte-big adventure begins – hovorím si plná entuziazmu a očakavaní z výletu, ktorý nemá žiadne plány, ani žiadne obmedzenia. O hodinku už stojím v skupinke náhodných okoloidúcich, ktorí sa tiež rozhodli vziať si poldnôvú pešiu obhliadku centra mesta. Kodaň má neopísateľnú atmosféru. Akosi mám pocit, že tu všetko funguje, všetci sa tu usmievajú, čo je pre slovenku z krajiny známej najmä ako “nevieme, nemáme, nedá sa a nezáujem” vcelku kultúrny šok (teda pokiaľ ste pred tým neboli v Kalifornii, z tohto pohľadu sa teda aj dáni majú čo ešte učiť). Mesto, v ktorom nájdete nepodarený falzifíkát Michelangelovej sochy Dávida, ale aj sochu Malej morskej panny, ktorú na brehu takmer každý člen z mužského osadenstva chytí za koz… nazvime to za dary prírody ☺. Veď kto by si nechytil také pekne vytvarované troječky… Po 15tich minútach som sa nechala ukecať na fotku so skupinkou cestovateľov z rôznych kútov sveta. Dali sme sa do reči a zistila som, že takmer každý z nich cestuje sám, dokonca, niektorí z nich pravidelne. Francúzka, mexičan, dvaja taliani a ja. Skončili sme v neďalekej reštaurácií, pri spoločnej večeri sme ochutnávali miestne špeciality a bavili sa o výhodách cestovania na vlasntnú päst – rozumej, cestuješ výlučne sám. Nieže by som nemala s kým ísť, jednoducho cestovať sama chcem. Hoci som takýto úlet spravila len po prvý krát a je to len môj prvý deň, už teraz viem, že cestovať sama má nesutočné čaro a otvára mi dvere, do ktorých by som za bežných okolností nikdy nevstúpila. A práve to je to, čo nás ľudí tak ovplyvňuje. Zážitky, ktoré získate na miestach a s ľuďmi, ktorých ste práve spoznali patria medzi tie najsilnejšie.
Mesto známe zábavnám parkom Tivolli, či bezplatným vzdelávacím systémom na Univerzitách. Mesto, v ktorom vzniklo Lego, či pivo Carlsberg. Sídlo dánskej kráľovnej, ktorá vraj denne stiahne aj 40 cigariet ☺, ale aj mesto v ktorom utieklo pred holokaustom takmer 8000 židov vďaka ľuďom, ktorí sú tu proste „hygge“. Posielam “hygge” do celého sveta!
Odlietam do Nórska – mesto Bergen
Je 9 hodín večer. Ťažko sa odchádza, ale stále som len na pol cesty na sever. Letím teda do nórkeho Bergen. Očakávam kľud, chvíľku pre seba. Z letiska beriem taxík, berie ma do centra mesta do rušnej ulice plnej barov a diskoték. Čo čert nechcel, jedna je rovno pod mojim hotelom. Je polnoc. Zhodím kufre na izbe a zídem dole do baru omrknúť terén. Na bare stretnem 80 ročného deduška. Dám sa s ním do reči. Ujo je klavirista a hráva v miestnych hoteloch. Po družnej debate ma ťahá do vedľajšieho baru, kde vyhráva jeho kolega. Sadneme teda za „krídlo“, kultivovane popíjame pohár bieleho a kecáme o živote. Spovedám ho, kde všade hral, vyzerá, že deduško precestoval celý svet – New Orleans vo mne zarezonovalo najviac. Tam ho priviedla láska k jazzu. Bary zatvárajú už o 2hej. Beriem sa teda na hotel. Je ráno. Obúvam botasky, idem si vybehnúť na miestny kopček Fløyen, chcem vidieť východ slnka. Hmmm…začalo snežiť. Nevadí, aj tak je tu krásne a ranný „workout“ mám za sebou. Doobeda ma čaká ešte výlet na fjory. Nastupujem na miestnu lodičku, práve ju kapitán krstí šampanským, vraj jej 1. komerčná jazda – uff, dúfam, že nie posledná :D. Plávať vo viac ako 1000 m hlbokom mrazivom fjorde by sa mi moc nechcelo. Mimochodom, vedeli ste, že najhlbší fjord na svete je Skeltonova zátoka na pobreží Antarktídy, ktorá dosahuje hĺbku až 1 933 metrov?
Príroda je tam panenská. Vidieť fjordy v zime má svoje čaro, zamrznuté vodopády, ale aj brázdenie pomedzi zamrznutý ľad (naša novopečená lodička sa na chvíľku zahrala na ľadoborec. Na jar a v lete zas z kopcov stekajú vodopády, všetko je zelené. Kto vie, možno sa sem opať vyberiem v lete.
Večerať idem do tunajšieho prístavu. Reštaurácia a zároveň miesta predajňa rýb ma ohúri už z diaľky. Rybacinu cítim na „kilometre“ :D. Vojdem dnu, kamoš homár na mňa zaklipká očami. Potmehúcky na neho žmurknem i ja ;). Bolo to rýchle. Vraj netrpel. To, čo po ňom zostalo na tanieri naznačovalo, že som ho zabila 2.krát :D.
Je ďaľšie ráno. Vyberám sa na najvyšší kopec v okolí, na nohách zimné adidasky, no zľadovatelý terén ma neodradil. Je to trošku taký menší výstup, 642 metrov prevýšenie, čaká ma zhruba 2 hodiny šlapania. Zábradlie sa stáva miestami mojim najlepším priateľom, keďže som opať vyrazila do cudziny s ružovým kufríkom a v botaskách :D. Hore som stratila reč. Nádhera…
V noci ma čaká let s prestupom cez Kodaň. Z Nórska som nadšená. Ľudia, organizácia všetkého, príroda, jedlo. Aby toho nebolo málo, na letisku som natrafila na „Viktorku“ (Victoria‘s secret) a rozbuchala tam svoje posledné tajné úspory. Krásna – ženská bodka za týmto resetom. Nórsko ma očarilo. Tento rok sa sem ešte vrátim.
Facebook Comments