Europa

Happy birthday týždeň po Európe lietadlom, autom, loďou – únik dvoch Francúzov do Albánska – VIDEOBLOG

VIDEO na spodu stránky 🙂

Je streda. O chvíľu piatoček – mám narodeniny. Opäť. Tentokrát prehadzujem čísla a tvrdím, že mám 23 :D. Píše mi Alex z Paríža, kedy teda priletím. Kačenka si totiž pôvodne naplánovala týždeň na Madagaskare s prestávkou v Paríži, avšak vraj na Madagaskare zúri mor. Ostávam teda v Európe. Kupujem na poslednú chvíľu aspoň tú letenku do Paríža. Na otočku. Jarka s Alexom si už spravili voľno a bookli skvelú reštiku v centre Paríža…na papaníčko sa vždy dám nahovoriť. Z letiska beriem taxík, zaflekujem pred budovou OECD. Jarka tam pracuje, vybavila teda plný vstup, tak som si po chodbách chodila ako tunajšia. Cvakla som sa v miestnosti, kde sa podpisoval Marschallov plán, zasadala som v miestnostiach v ktorých rokujú najväčší predstavitelia vlád členských šátov. Alex mi hovorí, vedľa teba nedávno sedel Fico a tuto o dve stoličky ďalej Trošková. Dvihol sa mi žalúdok. Je totiž piatok a v SR sa koná práve prvá demonštrácia od vraždy – popravy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny. Odchádzame teda z budovy s ostatnými expatmi a presúvame sa zapáliť sviečku pred slovenskú ambasádu v Paríži.

Presúvame sa do centra – do malej rodinnej reštaurácie, majiteľ kuchár so ženou nás vítajú už vo dverách. Z menu si nemôžete vybrať okrem vína nič, všetko dostanete na stôl… ťažko opisovať, kto nezažil, neuverí. Nechýbali hľuzovky, hovädzie, Jakubove mušle, krevety, či bataty a koňak v dezerte. Fotky jedla, vraj už nieje postovať v móde. Nechávam si teda zážitok pre seba. Večer to ešte zatvárame na nejakej party. Ráno vstávam, Alex ma vezie na letisko. Pristávam vo Viedni, kde ma priamo vyzdvihol Mr. M. Sadám do auta. Máme pred sebou týždeň. netušíme kam vyrážame, predbežne sme si určili smer Taliansko (vopred som súhlasila v domienke že sa opäť dobre napapkám) :D. Po chvíľke sa zhodneme na Benátkach a teda vyrážame. Prvý krát splavujeme kanál, som mierne šoknutá, fakt je to romantika, to už roztopilo aj moje ufúľané rozbito-kolenové chlapčenské srdce :D. Dosť bludisko na môj vkus, ale El capitan vždy nejak trafil na hotel, prípadne na miesto určenia. Kupujem mega gíčový obraz ženy v červenom kabáte pod dáždnikom, no mne sa neskutočne páči, dobre sa bude vynímať nad gaučom. Odchádzame z Benátok. Cestou sme vygooglili nejakú hippie dedinu Calcatu – fotky super. Začalo liať. Leje celý týždeň (čo ovšem v tej chvíli ešte netušíme). Sadáme do miestnej krčmi niekde nad Rímom  – v hippie dedine na talianskom vidieku. Mr. M má online meeting. Ja sa vehementne opíjam z domáceho červeného a napchávam sa syrovými gnochetkami. Je takmer polnoc. Stále leje. Vyrážame na apartmán, ten nám práve zrušili. Odpichli sme to za dedinu na krásne zelené pasienky a vyspali sme sa teda v aute. Konečne trochu vzrúša – hovorím si. Zajtra výšlap na VEZUV? Kiež by…. cestou sme stihli navštíviť kláštor v Monte Casino. Smutná história – odohrávali sa tu najväčšie boje počas druhej svetovej vojny. Po chvíľke som smuná aj ja. Naháňame štartovacie káble, vybili sme baterku 😀. Do Neapolu prichádzame tesne pred zotmením. Vraj tu majú nejakú UNESCO pizzu, tak sa plížime do centra snáď s najtenšími uličkami na svete a blúdime nekonečné kilometre pomedzi domy – autom. Mojou RAV-kou. Už chápem podstatu FIATU 500, ktoré sú tu všade okrem tých motoriek. Miestny parking mafiózo nás parkuje, v strede ulice, blokuje ďaľších XY áut, pýta od nás kľúče, dealuje cenu. Tak to proste funguje. Ber alebo nechaj tak. Pizza je skutočne jedna z top na svete! Spolu s Mr. M. si dávame party po svojom, druhý deň vyrážame podstatne skôr – smer VEZUV. Leje, padajú krupy. My nahodení, zvyknutí že si ideme zabehnúť kopček v príjemnom lejačiku začiatkom marca, nemáme problém. Národný park zavretý pre zlé počasie. Nahováram Miša, nech skočí plot, že si to predsa vybehneme, fakt mi chýba ten bežecký tréning 😀 – nedal sa.

Sklamaní Európou sme sa rozhodli, že zdrhneme trajektom do Albánska. Práve som však zistila, že nemám doklady od auta. Na juhu Talianska :D. Teda mám len také farebne ofotené 2x A4 z druhej strany prázdny papier. Zelenú kartu našťastie mám. Zhodli sme sa, že to riskneme :D. Kupujem lístky na trajekt. Pani za okienkom pýta odo mňa doklady od auta (hack čislo 1) začnem hapkať otáčam sa na Miša, keď pani zahlási, že stačí nahlásiť ŠPZku. Na trajekt sa teda dostaneme :D, uvidíme, či nás v ňom nepošlú späť. Trajekt mešká 2 a pol hodiny. Stretli sa Albánci s Talianmi….vraj normálka.  Hrabe nám a takmer celý čas rozprávame slovensky s francuzskym dialektom. Zdrháme zo škaredej Európy do nádherného Albánska :D. Smiech ma prechádza, keď z nášho trajektu vidieť posledné zábery svetiel EU. Pre niekoho to môže byť symbol slobody a nových začiatkov. Pre niekoh návrat domov. Sílné momenty. Pre nás – koledovanie si o prúser bez dokladov od auta. Call me Mrs. Troublemaker. Vystupujeme z trajektu, albánski hraniční aj colníci pýtajú ovšem doklady od auta. S poker face-om podávam tie dva prefotené zdrapy papiera. Usmievam sa ako slniečko na hnoji, „just wawe and keep smiling“ – prechádzame (hack číslo 2).

Stále leje, takže výlety na hory, do prírody moc nehrozia, rozhodli sme sa teda dať to krížom cez Kosovo….áno bez dokladov. Ďaľšie hranice, na ktorých pýtajú od nás doklady od auta. Volím teda rovnakú taktiku a podávam tie prefotené. Lenže ujo tento krát na nás niečo hovorí albánsky a mi mu nič nerozumieme. Zavolal teda kolegu. Vraj tu nám EU poistka neplatí, že si musíme priplatiť poistku na prechod Kosovom a vraj to má ísť vybaviť Mišo. Ser….m na emancipáciu, užívam si vyčkávanie v aute. Podávam teda prefotené doklady El capitanovi. Tŕpnem, či nás pustia ďalej. O chvíľu prichádza o pár EUR ľahší, s úsmevom kývam hraničnej polícií a fičíme krížom cez celé Kosovo. Milí ľudia, nové dialnice, ani známka po nejakej násilnej histórii…okrem neoficiálnych hraníc, kde teda nikde nemáte napísané že ste vstúpili do Kosova :D. Trmácame sa vedľajšími cestami cez hory. V noci prechádzame do Srbska. Na webe sme našli, že často sa cez túto časť prejsť ani nedá – kedže to nieje oficiálny hraničný priechod. Opäť sme sa hecli a riskli to pre trochu vzrúša. Z prechodom nebol problém. Doklady od auta pýtali opäť. Opäť im stačili tie ofotené 😀 (hack číslo 4).  V neskorých večerných hodinách prichádzame do Belehradu. Ten prekvapil. Veľkosťou, architektúrou….taká väčšia a krajšia Bratislava. Na druhý deň vychutnávame balkánske špecialitky. Leje stále. Balíme a vyrážame smer domov. Dali sme niečo okolo 4000 km. Ak teda nerátam jeden let do Paríža a späť. Zajtra končia jarné prázdniny a synáčikom dojdu zásoby v pobalenom batôžteku, ktorými išli za oteckom. Hurá – pojdeme opať na hory – spolu.

Jarke a Alexovi ďakujem za krásne narodeniny 🙂

Facebook Comments