Premýšľam kde začať. Je mi ťažko, smutno. na Mont Blancu som totiž niečo nechala a ako to už býva, emócie s nami zvyknú trieskať, keď nám konečne trkne, že niečo, o čo sa celú dobu snažíme je nenapraviteľne preč.
Pred tým ako si pozriete skrátene video na spodku článku, spisujem zopár okamihov aj v blogu…
Čo sa vlastne stalo?
Vyrazili sme v nedeľu ráno. Nabalili sme auto horolezeckou výstrojou a vyrazili do Francúzska. Čakala nás 12 hodinová cesta autom. Bez dojednaného ubytka sme si to chceli dať takpovediac nadivoko. 1 noc sme kempovali len hodinku od Chamonix, v nedalekom Švajčiarskom mestečku. Tomáš, 3tí člen našej posádky nás nasmeroval na nocľah k brehu jazera na ktorom sa nachádzala drevená ornitologická stanica. Znelo to dostatočne akčne a hoci sme dorazili až po zotmení, výhľad z 10 metrovej veže bol prekrásny. Rozložili sme teda karimatky a spacáky a zahájili sme uvítací večer.
Cesta do base campu
Druhý deň sme vyrazili ihneď ráno do Chamonix. Pobalili sme batohy – sedáky, prilby, lano, cepíny, mačky, stany…bolo toho priveľa. Každý sme mali absolútne plný batoh a dokonca sme nemohli ani pobaliť všetko jedlo, ktoré sme si plánovali zo sebou vziať. Ja som mala 35 litrový batoh , ktorý som ledva vyložila na chrbát. Na ňom karabinami popripínanú karimatku sedák, prilbu, kopec nutnej výstroje. Každý si svoje veci musí odniesť sám, no chalani okrem svojej výstroje museli odniesť taktiež stany a lano. Náklad bol proste ťažký, tak sme sa rozhodli šetriť sily a z Chamonix sme si kúpili lístok na vláčik v snahe dostať sa čo najvyššie – na konečnú a potom pešo po Tete Rousse – náš 1.base camp. Vláčik však mal odstávku a tam sme z poslednej stanice museli šlapať pešo, strmákom po koľajniciach, čo nám zabralo asi neplánovanú hodinu navyše.Poviete si hodinka okay, ale naložte si k tomu 40 kíl navyše na chrbát… Zhruba po 5 hodinách brodenia sa v pozostatkoch snehu sme dorazili do base campu. Na chate sme si dali niečo napitie a stretli veľa horolezcov z rôznych krajín. Všade vyseli zástavky z expedícií z minulých rokov a našli sme tam i 3 slovenské. v Base campe sme rozostavali expedičné stany a pripravovali na zajtrajší aklimatizačný výstup. Atmosféra bola výborná. Hora pred nami vyzerala neľútostne. Vrtuľníky lietali okolo, záchranná stanica pod kopcom zdôrazňovala vážnosť situácie a ja som si tak v kútiku duše hovorila, že ani vrtuľníkom, ani cez tú stanicu dole ísť nechcem…Po zotmení sme sa veľmi skoro uložili na spánok. Nafúkla som teda karimatku, podložila termofóliou, naobliekala sa, avšak tá zima bola neúprosná. Vychladla som veľmi skoro a celú noc som poriadne nespala, pretože to moje telo jednoducho nedávalo. Nad ránom som započula obrovský zosuv snehu, trvalo to asi 15 sekúnd. Niekde z ľadovca sa musela odtrhnúť lavína. Samozrejme base camp bol v bezpečí, avšak ten hlboký zvuk počujem doteraz. Veľka časť horolezcov stanovala v časti so skalami, veľka časť i priamo na snehu ako my. My sme sa však báli, aby nám nafukovacie karimatky neprepichli kamene, tak sme sa rozhodli pre sneh. Vemi rýchlo som pochopila výhodu spania na skalách.
Aklimatizačný výstup
Ráno sa teplota rýchlo zvýšila, sneh sa začal rýchlo topiť. my sme sa však nabalili na aklimatizačný výstup. Čakala nás najťažšia časť výstupu – smerom hore po skale na chatu Goutier. Naviazali sme sa teda lanom, nasadili mačky, do rúk pobrali cepíny a začali vystupovať. Zhruba po 20 minútach sme dorazili na úsek, ktorý je považovaný za najnebezpečnejší, pretože v úseku 100 metrov neustále padajú skaly a vy ním musíte čo najrýchlejšie preliezť. Začali sme teda postupne naviazaný prechádzať, kým zrazu začala padať skala. Prešla len meter od nás, v takej rýchlosti uhnúť sa je takmer nemožné a v úseku bol strmý pád, takže jeden krok vedľa a letíme do priekopy…Prešli sme, adrenalin sa však postaral o moju až možno priveľkú ostražitosť počas celého výstupu. V mačkách, na lanách a s cepínom v ruke sme vychádzali po skalách na úsek, kde sa dalo trošku sadnúť. Rozdholi sme sa zložiť mačky z nôh, avšak ten úsek bol príliš úzky a ja vystresovaná ešte z predošlej situácie, nestihla som sa ani ukľudniť a už sme sa vyzúvali, prehadzovali batohy a navyše nás v tom úseku obiehala ďaľšia partička….jeden krok vedľa…a je koniec. Hovorím si. Vo vnútri sa neviem stále ukľudniť. Toto nieje zlatá ferratka, na ktorej sa istíte v každom úseku. Toto nieje vyhliadkové lezenie, v ktorom sa v pohodičke odsadíte. Tu ide o život…blikala mi červená kontrolka v hlave po celý čas.
Prvý stres
Po boku som mala parťákov, avšak niekto z nás nebol natoľko skúsený, že by vedel v krízovej situácii dostatočne rýchlo zareagovať a v prípade, že by stratil rovnováhu hoci len jeden z nás, pravdepodobne by sme leteli všetci traja. Prezuli sme sa a začali postupovať vyššie. Ja som bola naviazaná v strede. Hoci som už naviazaná vystupovala v iných situáciách, toto bolo predsa len iné. Úvodná situácia ma vystresovala natoľko, že som sa miestami nevedela ani pohnúť. Taktiež sa mi lano plietlo popod nohy a musela som sledovať naraz predného lezca, zadného, sledovať si lano z oboch strán, aby sa mi neplietlo popod nohy a zároveň jeho dĺžku z oboch strán, pretože keď ten v predu ide príliš rýchlo, tak ho môžete trhnuť vy a on môže stratiť rovnováhu, alebo naopak keď vy postupujete prirýchlo môžete sa strhnuť zas vy o zadného parťáka. V každom prípade, lano sme na niektorých úsekoch neistili o nič, len o seba, takže pád kohokoľvek z nás by mohol byť fatálny pre všetkých.
Keď sme narazili na železá, o ktoré bolo možné istiť sa, prvý z nás lano zacvakával o karabinu, v týchto úsekoch som dostala podstatne viac odvahy a zvyšok cesty liezla podstatne komfortnejšie. Z rastúcou nadmorskou výškou sa nám však dýchalo čoraz ťažšie. Boli sme blízko od 4000 m.n.m a každý vyšší výstup nohou a záber stehnom sme museli po chvíľke všetci predýchať. Verte mi, mám čosi nabehané a nebolo to úplne o kondičke. Avšak vtedy ma to trklo. Toto je už druhý deň výstupu po skalách, mám spálený všetok cukor, chabú stravu, spaa som v chlade a nabehané kilometre po rovinke, prípadne kopčekoch na štafetových behoch jednoducho nestačia…hovorím si, ako som mohla byť tak blbá a nenabehať trochu kopcov pred tým? Minulý rok som bola takmer každý druhý weekend niekde na skale, no teraz takmer nič. Našťastie aspoň počasie nám prialo, slnko svietilo, vietor bol k nám v tento deň milosrdný a nám sa podarilo zdolať túto skalu, hoci svojím tempom.
Krásny, mrazivý a nedosiahnuteľný zároveň
Po krátkej pauze nás čakal ešte výšlap na koniec hrebeňa…keď v tom na úplnom vrchole sa pred nami ukázal celý vo svojej kráse. Úplný vrchol Mont Blancu. Samotný vrchol všetkého v Európe navôkol. Tak krásny, mrazivo biely, pokojný, večný. Akoby na dosah rukou – blízko, no ďaleko zároveň. Zostávalo ešte necelých 1000 výškových, avšak výstupom po hrebeňoch. Náš dnešný cieľ bola však chata Gouter vo výške 3817 m.n.m. Dorazili sme niečo po takmer piatich hodinách. Mala som dosť. Totálne vyčerpaná som sa posadila za stôl a pochopila, aké malé krôčky vás môžu deliť od dosiahnutia vrchola.
Po sotva hodinovej prechádzke nás čakal zostup. Rozhodli sme sa ísť bez lana, bolo to menej riskantné. Tento krát sme sa na železách istili vlastnými karabinami. Do base campu sme dorazili po 3 hodinách. Slnko v takejto nadmorskej výške si však vypýtalo svoju daň a okrem spálených tvárí nás čakal opäť hrozivý 100m úsek, cez ktorý teraz padali kvôli odmäku skaly takmer každé dve minúty. Celý zostup sme sledovali tie hrozivé zosuvy a vedeli, že tade proste musíme prejsť. Dole sme dali ešte rýchlu poradu a rozhodli sme sa prechádzať po jednom- opäť bez lana, pričom jeden sa pokúsi čo najrýchlejšie dostať na druhú stranu (musel však preskočiť ešte cez vodopád a skaly mimo snehového úseku) a zvyšok posádky zatiaľ pozorne počúval zosuvy. Prešlo asi 5 minút kým sme boli všetci na druhej strane. Chvíľku na to došlo k ďalším zosuvom. Ale boli sme dole. Totálne „vyfľusnutí“. Potom sme sa na chvíľu zahriali na Tete Rousse, pokúšali sa dať preschnúť veci. Čakalo nás zhruba 5 hodín spánku, pred plánovaných finálnym výstupom na úplný vrchol Mont Blancu.
Z tete Rousse je možné výstup urobiť jedine medzi druhou a štvrtou ráno, tak, že rovnakým spôsobom vystúpite po Gouter a následne po hrebeni až na samotný vrchol. Vtedy sme pochopili, o čo jednoduchšie by bolo vystupovať rovno z Gouter. Zajednať si tam miesto je však takmer nemožné a už viem, prečo si takéto výstupy horolezci plánujú rok dopredu, prípadne s horskými vodcami. Pokiaľ tam nemáte svoje cestičky, ubytko zoženiete veľmi ťažko mesiace dopredu, ak vôbec. O čo by to bolo však jednoduchšie, ak by sme po dnešnom výstupe mohli ostať na Gouter a druhý deň, ak by k nám bolo počasie milosrdné – pokúsiť sa o finálny výstup. Sama som cítila, že na takto dlhý a náročný výstup po 2 nociach v mrazivom base campe v stanoch a veľkej fyzickej námahe jednoducho nemám. Oznámila som zvyšku posádky, že sa môžem pokúsiť vystúpiť opäť minimálne po Gouter, ale že sa na toto jednoducho necítim. Nohy som mala dosť vysilené a po 2 dňoch v mraze už aj organizmus celkovo. Chalani to taktiež necheli prepísknuť, časť posádky čakal ešte o pár dní odbehnúť 23 km úsek s 1600m prevýšením na Marathon du Mont Blanc. Nakoniec sme sa všetci nadránom zhodli na tom, že jednoducho zídeme dole. Pud sebazáchovy vyhral. Ja som však ďalšie 3 dni po zostupe nevedela ani poriadne chodiť – takú svalovku som mala snáď len pár krát v živote a môj organizmus na toto šetko zareagoval obrovským oparom na perách, takže som nakoniec ani netočila plánované biznis videá pre môj nový prejekt Mentoring.guru.
Ako by som to urobila druhý krát?
- Viacerí ste sa ma pýtali, či ísť s horským vodcom. Na toto nemám jednoznačnú odpoveď. Ak chcete dosiahnuť vrchol, horský vodca je určite dobrá voľba. Všetko to, na čo som prišla ja, vodca dávno vie a naplánuje cestu s minimálnymi rizikami a rozdelí cestu na menšie časti tak, aby sa vám nestalo to, čo mne. Ak budete zvažovať výstup, spojte sa s Mirom Dušekom na vrchole Mont Blancu stál už 14 krát z 20tich pokusov. Avšak pre mňa to bolo viac ako dosiahnuť vrchol. Chcela som tam kráčať s človekom, ktorého mám rada a zažiť ten vrchol spoločne. Preto samotná cesta bola pre mňa dôležitejšia ako dosiahnutie cieľa, hoci práve takto náročné podmienky, stres, krajné situácie a neschopnosť spoľahnúť sa (v pude sebazáchovy) a dôverovať spôsobila práve to, že aj tá cesta bola miestami akosi pritrpká, čo si vybralo svoju daň.
- Rozdeliť úsek na viac menších častí. Nechať si jeden deň a noc ako aklimatizáciu na Tete Rousse, ďaľší deň a noc na Gouter. Noc na Gouter je „must have“. Optimálne zabookovať chatu Gouter na dve noci – pre prípad, že bude zlé počasie a získate tak možnosť o finálny výstup ďalší deň, alebo pre prípad, že chytíte výškovú nemoc, čo som na vlastné oči videla, bolo úplne bežné a iní frajeri sa odtiaľ museli vrátiť a to aj takí, čo Gouter mali zarezervovanú, no vystúpili na ňu príliš rýchlo.
- Výstroj som síce mala viac menej kvalitnú, avšak dokázala som hore vyniesť len to, čo som mala a to mne osobne ako babe na tú zimu nestačilo. Takže v mojom prípade spanie v stanoch maximálne na Tete Rousse na 1 noc, avšak ubytovanie na Tete Rousse by ma udržalo v teplých podmienkach a odľahčilo batožinu o karimatku a spacák. Ubytovanie hore na Gouter jednoducho musí byť.
Čo som teda nechala na Mont Blancu?
- Svoju hrdosť. Dosiahnuť cieľ za každú cenu? Priznať si zlyhanie? Áno za cenu dokázať ostatným, som bola schopná často ísť aj cez mŕtvoly…nehrajte sa na moralistov a ruku na srdce, kto z vás sa niekedy nehnal za cieľom za každú cenu, ďaleko za hranice svojich možností, či zdravých úsudkov? Občas každý robíme blboviny…ja som ich v poslednej dobe porobila tak povediac kvantum. Nepriek tomu, hrdosť tento krát išla bokom. Nechcela som tam ísť za každú cenu.
- Opustila som niektoré staré vzory správania. Vzory, ktoré máme dané výchovou, medziľudské vzťahy, stereotypy, to všetko nás priklincuje k rovnakým vzorom správania sa v určitých situáciách. No keď ide tak povediac trochu o život, máme tendenciu prehodnotiť toto správanie a robiť rozhodnutia, v ktorým sme len sami na seba. Bez ohľadu na to, čo nás učili rodičia, alebo čo si myslí suseda z tretieho poschodia, ktorá denne poúča, ako by sa mali chovať vaše deti…“obrazne“. Keď ide o život, reagujete s pudom sebazáchovy. Bohužiaľ však niekedy tieto rozhodnutia nepomáhajú v budovaní medziľudských vzťahov, tobôž keď pod tlakom reagujú všetci naokolo. Mont Blanc ma naučil vyberať si v živote partnerov do života, biznisu, či na zdolávanie spoločných prekážok, na ktorých budem mať v každom okamihu spoľah. Ak sa necítite v partii „safe“, liezť na Mont Blanc nieje dobrý nápad. To platí aj v živote, či v biznise.
Nedosiahnuteľný Mont Blanc from Katarína Molnárová Šavelová on Vimeo.
Facebook Comments