Vďaka dvom štátnym sviatkom v týždni stačí 3 dni dovolenky a môžeme pokojne užívať 9 ničím nerušených dní posledných záchvevov letnej dovolenky. Tá naša začala trochu hekticky, Davidko týždeň pred tým teplotoval, tak sme vyrazili až o dva dni neskôr ako sme pôvodne plánovali. Plán sme mali len na prvý deň – tirolské Alpy – cesta pod Stubai. Na jeseň a na jar sem chodíme lyžovať na ľadovec. Cestu k nemu lemuje rozprávková cyklotrasa a ja som si hovorila, že sem raz musím zobrať deti. To som však ešte netušila že to bude trvať sotva pár mesiacov a že na konci leta vyrazíme do hôr karavanom s trojmesačným Adamom. Ale poďme pekne po poriadku.
Cestou som si stiahla appku park4night a našla v okolí Stubaia kemp, kde s karavanom zaparkujeme a napojíme sa na elektrinu. Našli sme malý kemp priamo v dedinke Neustift im Stubaital – jeho poloha bola pre nás veľmi pohodlná vzhľadom na napojenie sa na cyklotrasu. Cesta karavanom nám ubehla rýchlo. Nenechajte sa ošáliť fotkami a predstavou rodinnej idylky “kumbaya” – bez digitálnych technológií by sme si ani neškrtli a Heslo “Mami zapneš mi wifi” nás sprevádzalo celým pobytom :). Ak sa chystáte do hôr za kľudom a tichom, tak na výlete s deťmi na toto radšej úplne zabudnite, tí moji mi porozprávali o takmer každom existujúcom tobogáne na svete a slovne ma naučili hrať Minecraft vrátane všetkých hackov. Vedeli ste že pred Endermanom sa dá skryť tak, že si postavíte striešku? Netuším, čo to Enderman je, ale ochotne počúvam – máme predsa s najstarším synom Davidkom rande na deke priamo pod holým nebom v majestátnych Dolomitoch.
Náš harmonogram
1.deň cyklotrasa pod Stubaiom
Pred odchodom dorazil Adamov cyklovozík s novorodeneckou vložkou, takže sme do karavanu nabalili bicykle pre celú rodinu a vybrali sa na spomínaný Stubai. Z kempu v Neustift im Stubaital sme išli cyklotrasou do mierneho kopca cca 10 km do Mischbach Alm, kde je reštaurácia spolu s detským ihriskom a krásne prostredie pri jazierku, kde môžete kŕmiť kačičky. Tí naši starší mali väčšiu radosť z následného 10 km zjazdu – keďže sme ich celý čas motivovali vyšliapať to až k reštike. Čo sa mňa týka, nabudúce si kúpim, alebo požičiam elektrobike, tri mesiace po pôrode s nulovou kondičkou a s kilami navyše som už prestala stíhať aj za deťmi – tí sú čoraz viac silnejší a rýchlejší. Trend “elektrobike” vidieť všade, väčšina cyklistov, ktorých sme stretli jazdili práve e-bikes. Hory a e-bikes k sebe patria, kto ste ešte neskúsili, pozor je to prudko návykové.
2.deň Bobová dráha v Imst
Ďalší deň sme sa presunuli do neďalekého Imst – na jednu z najdlhších bobových dráh na svete. Táto v Imste mala 3,5 km. Cestu hore sme si skrátili lanovkou, keďže nás dole čakal Adam s tatinkom. Ak si chcete vyskúšať zjazd bobovou dráhou, neberte hore batohy, ani žiadne foťáky, či mobilné telefóny, pretože vás na dráhu s nimi z bezpečnostných dôvodov nepustia. Pri nástupnej stanici lanovky je ešte pár atrakcií pre deti, trampolíny, elektrické autíčka…mojich chalanov oslnili elektrické crossové motorky a tak si na nich skúsili pojazdiť terény. Pre nás rodičov trochu pasívny deň, ale po tej včerajšej bikeovačke nám dobre padol oddych a poobede nás čakal presun na Lago di garda v Taliansku.
3. a 4. deň – Lago di garda – Taliansko
Na Lago di garda (Gardské jazero) sme prichádzali tesne pred západom slnka. Stihli sme zastaviť na vyhliadke a užiť si krásne farby zapadajúceho slnka ponad hory a trblietajúce sa jazero. V noci nás zastihla búrka, ktorá bola charakteristické nepretržitým hrmením – mám pocit, že som ešte nezažila búrku, kde by neprestalo hrmieť ani len na sekundu. Ráno sa nám však vyčasilo a my sme vyrazili na prechádzku, Viktorko nasadol na bicykel a ja som sa obzerala po aktívnych možnostiach v okolí. Nakoniec sme dali len kúpanie v jazere a supiš reštiku na večeru. Druhý deň som sa snažila chlapcom ešte objednať kurz paddleboardingu, alebo windsurfingu, ale školy v okolí boli beznádejne plné. Nevadí, máme takto dôvod vrátiť sa sem keď bude Adam väčší a ja som sa tak či tak chcela naučiť kitovať.
4. a 5. deň – Dolomity – Tre cime
Presun z Lago di garda nám trval cca 4 hodiny. Prespávame na divoko mimo kempu hore na parkovisku pri Rifugio Auronzo. Na prespávačku v karavane odporúčam vstúpiť do národného parku až po siedmej hodine večer, zaplatíte tak na druhý deň za 1 deň. Ak by ste prešli cez rampu skôr, zaplatíte za dva dni a to aj v prípade, že na druhý deň odchádzate. Keďže sme prišli skôr, mali sme ešte tri hodiny času – tie sme strávili pri jazierku – Lago Antorno, chalani sa učili bajkovať po terénoch v okolí jazera a my s Adamom sme dýchali svieži dolomitský vzduch počas prechádzky. Večeru sme dali na chalete pri jazere – skvelá talianska kuchyňa a atmoška očarí aj náročnejšie romantické duše. Vstupného do národného parku Tre cime nás stál s karavanom 45 EUR. Cestou hore sme ale nič neplatili, len sme si vzali kartičku. Zaplatili sme na druhý deň pri odchode. Odparkovali sme karavan na parkovisku s majestátnym výhľadom do dolín a na dolomitské masívy oproti. Západ slnka sme popri deťoch nejak ani nestihli zaregistrovať, ale za to randíčko so synom pod hviezdami v 8 stupňoch na konci augusta bolo top. Slnko vychádza 6:30, rozhodli sme sa pospať ešte hodinu. Pripraviť chleba vo vajci, teplý čaj do termosiek, 2 x kojiť, zaobliecť 3 deti do 4 stupňov (ó áno presne toľko bolo ráno), skontrolovať batohy s náhradným oblečením – nuž vyrazili sme nakoniec o 10tej. :D. Smer okruh Tre cime Di Lavaredo. Okruh mal hruba 11 km, s príjemným 400m prevýšením, cestou míňame 3 chaty (pozor chaty sú bez signálu a bez možnosti platiť kartou) ak sa chcete ohriať dnu, za veľké pivo zaplatíte 6,50 EUR za prípadný rezeň 15 EUR bez prílohy, detské špagety stáli 8 EUR. Ja som v tejto oblasti už bola tretí krát, pred tým sme vyrazili na známu ferratu Innerkofler – ktorá je známa prechodom cez vojenské tunely z 2. svetovej vojny. Pre akciu chtivých ľudí ju odporúčam aj pre úplných začiatočníkov, je nenáročná a málo exponovaná. Oficiálnym značením obtiažnosťou B – ľahká ferrata. Nezabudnite pribaliť čelovku. 100 m dlhým tunelom nechcete kráčať so svetlom z mobilu. Po túre sme deťom dovolili oddychovať – rozumej s tabletami v ruke a my sme sa rozhodli presunúť do Julských Álp na poslednú noc a doobedie – zachcelo sa nám trochu vybicyklovať tú svalovku, čo nás čakala zo šlapania.
6.deň Julské Alpy – Bovec – okolie triglavského národného parku
Vyrazili sme smer Bovec, v kempe Poľovník na nás na naše prekvapenie čakala otvorená reštaurácia s dobrou domácou kuchyňou. Ráno sme sa nahlásili na recepcii a za prespávačku v karavane v kempe sme zaplatili 25 EUR – elektrinu, ani poplatok za deti nám vedúci neúčtoval – proste povedal, že nám to nezaúčtuje keď sme prišli tak neskoro a už poobede odchádzame. Náš cieľ bol jasný – dať si niekde ráno raňajky v horách a pobicyklovať niekde po okolí tak, aby sme poobede mohli vyraziť domov. Kým sme spoločne s chlapcami pripravovali raňajky vonku, Janko skočil na bicykli do miestnej samošky pre čerstvé pečivo. Najedli sme sa, užili si raňajky v horách (tejto atmošky sa neviem presýtiť) a vyrazili na bicykle. V okolí Bovca nájdete veľa krásnych cyklotrás, my sme si vybrali na záver len 10km pozdĺž rieky Soča – vytriasť trošku z nožičiek svalovičku ,aby nás deti moc nepreklínali, keď ich zase budem chcieť zobrať na nejakú túru do hôr. Keď trošku podrastú vezmem ich na Triglav, na teraz som sa vytešovala zo samotnej cesty Triglavským národným parkom, cestou na nás žmurkal aj susedný Manghart, žblnkotala rieka Predelica známa krásnymi kaňonmi. Ak si chcete vyskúšať trochu adrenalínu, odporúčam Rafting, či kaňoning so slovenskými sprievodcami z AAC tour. V slovinskom Bovec som bola 3x a vrátim sa znovu.
Facebook Comments