Portugalské pláže a jaskynný muž z Andalúzie - videoblog

3 krát sa lúčiť so zimou na Chopku a vždy si myslieť, že to je poslený krát…tento rok sa s nami perinbabka pekne pohrala. Vyberám lyžiarsku výstroj zo skríň, nakladám do auta v domnienke, že zajtra sa vyberiem rozlúčiť so zimou opäť. Turbulentné obdobie v mojom živote mi opať akosi pritlačilo na hrudník a tak si len tak náhodou čítam blogy o najkrajších prírodných úkazoch v Európe. Aké by to bolo krásne kempovať na pláži v Portugalsku. Je 10 hodín večer a ja natrafím na lacné letenky do Španielskej Andalúzie. Kreslím si prstom po mape, predstavujem si, čo všetko by sa dalo stihnúť za predĺžený weekend. Bookujem let, o 4 hodin musím vyraziť na letisko. Z auta vyberám pas, plavky a lezecké topánky. Čo tam po tom, že lyže zbalené v aute zostanú sirotami. Zbalená som do 10tich minút.

Pozerám fb, jedna hodina v noci, kočenky z Chopok family žúrujú v KCčku, na pódiu skáče Žaka s Miňom. „Som TURISTA“ spieva VEC-ko naživo a „matriarchálna lobby sebranka z Chopkových parties“ ma ťahá do baru na jeden rozlúčkový „horec“. Beriem batoh a Uber smer KCčko. Lepím si s rozpakom VEC-kovu nálepku na notebook, trochu kukám na neho ako puk, čo mi to hovorí, hanbím sa, že nepoznám súčasnú hudobnú scénu. O tretej nadránom sa lúčim, sadám do taxíku. Pohľadný drednatý majiteľ JAMAIKY z bratislavkej hrádze rozpráva o tom, ako squattoval na plážach v Španielsku, Portugalsku i Francúzsku. Odporučil mi El Chorro v Andalúzií, pecka hovorím si, nemala som čas ani Googliť a plánovať. Na letisku pozerám počasie, 2 dni má pršať :(.

V Malage beriem auto, vyrážam, stále neviem kam. Píše mi Aňa, píše že mám ísť do Granaday na Flamenco, Googlim pri prestávke na benzínke, keď v tom vidím na mape pohorie Sierra Nevada s najvyšším vrchom Mulhacén, vysokým 3 478 mnm, navyše sa nachádza len 32 km od Stredozemného mora. Spím v 2300 spokojne v teplúčku, verím že ráno mi počasie umožní aspoň na krátky trek k východu slnka.

Je 6:30, vietor ma poháňa vpred. Bojím sa nových začiatkov, pritom každý deň je tým novým… Sneh mi sfarbil líca dočervena, neohliadam sa späť. Len kráčam a kráčam, robím čo viem, len pozerám vpred, čo prinesie mi slnko, čo prinesie mi nový deň.

Z ľadových hôr, chcem nájsť si kúsok svojho tepla, zaštrngám kľúčmi, veziem sa na juh Portugalským vidiekom. V mestečku Faro obedujem kalamáre, ukazujem na obrázok, čo privolal ma sem. Portimao – sadám si na brehu mora plná nostalgických predstáv, aké by to mohlo byť. „I feel lonely, peaceful“ zároveň. Stmieva sa, od chrbta hreje ma oheň. Tisíce myšlienok, len 1 sen, prežiť každý deň naplno, nehľadám svoj zmysel, žiť so zmyslom smiem.

„Life is not about finding your purpose, life is about to live with the purpose.“

V noci sa ku mne pridala Ann a Ian – súrodenci z USA. Squatujeme na pláži spolu. Tancujeme okolo ohňa, čítame súhvezdia, každý máme svoje cesty a riešime okolnosti, akým prapodivným spôsobom sme sa tu mali stretnúť práve teraz na tomto mieste. Ann je dobrodruh, s úžasom počúvam o výskume na Antarktíde. Život je jednoduchý, to len boh ná dal rozum, aby sme sa tu veľmi nenudili. O poznanie múdrejšia budím sa do nového dňa a na brehu raňajkujem a píšem tieto riadky. Plná očakávania, čo zažijem v tento deň.

Vyrážam späť do Španielska, idem si pozrieť Gibraltár. Okrem toho, že si môžem dať špendlík na ďaľšie miesto v mojej cestovateľskej mape, nič ma tam neuchvátilo. Neviem sa dočkať do plánovaného El Chorra o ktorom mi rozprával mimochodom len predvčerom taxikár vezúci ma na letisko. Fičím dialnicou smer Malaga, tam som plánovala prespať, keď to v poslednej chvíli stočím predsa do hôr.

Sergio – jaskynný muž

Sergio, sprievodca, ktorého som dohodla len pred malou chvíľou spomínal, že v prípade, že budem potrebovať ubytovanie už na dnešnú noc, mám mu zavolať. Predstavujem si klasickú turistickú lobby z Tripadvisoru, ktorí chcú turistov obtiahnuť o každé Euro. Prichádzam teda do El Chorro bez dohodnutého nocľahu v domnienke, že niečo nájdem na Bookingu, alebo prosto – na mieste. Na moje zdesenie, El Chorro je zhluk zhruba “piatich” domov uprostred nádherného Andalúzskeho pohoria. Ľudia sú tu veľmi milí, nápomocní. Sergio je prekvapený z mojho príchodu, vraj je už veľa hodín na obvolávanie priateľov, ktorý by ma mohli uchýliť. Chvíľu debatujeme, spoznávam španielskych horolezcov. Po squatovaní na pláži s ohňom si hovorím, nič lepšie a vzrušujúcejšie ma tu už nečaká. To som sa teda mýlila a moje „cestovateľské šťastíčko“ nesklamalo. Odrazu sa ma Sergio pýta, či by mi nevadilo prespať u neho – v jaskyni. Tuším som zle počula. “Of course I would like to” pohotovo odpovedám, a premýšľam, do čoho som sa to navliekla. On to myslel smrteľne vážne. Nakoľko všetci, zo skupiny vedia, kam ideme a s kým som, zdesenie ma mierne opustilo a hovorím si, že toto bude teda poriadne dobrodružstvo. Sergio je certifikovaný sprievodca, má verejný profil na Tripadvisore, takže po zhodnotení všetkých týchto faktorov teda definitívne súhlasím. Sergio rozdáva posledné inštrukcie na ráno, lúčime sa so skupinkou a pomaly kráčame kopcom – áno, do jaskyne.

Cítim sa ako v dokumentárnom filme. Začínam ho spovedať. V jaskyni žije už 16 rokov, s horou je maximálne prepojený, žije horolezectvom, lezie každý deň už dlhé dekády. Po rozchode s priateľkou sa zameral na prírodu a rozdhodol sa žiť slobodne. Sergio mal 2 domy, jednu vilu s bazénom, (ktorú len nedávno predal) som videla na vlastné oči. Hovorím si, čo môže hmotne zabezpečeného človeka zmeniť natoľko, aby sa rozhodol žiť v jaskyni? Nešťastná láska? To máme niečo spoločné, rozprávam mu, ako som si sem prišla liečiť krvácajúce srdce, ako som dnes preplakala celý deň a ako som zliezla z cesty, ktorou som chcela ísť. “Sergio, cítiš sa byť slobodný, keď tu žiješ? Necítim, ja skutočne som slobodný.” Prekvapila ma pohotová odpoveď. Prichádzame k jaskyni, v strede kopca nájdete male drevené dvierka zamknuté troma zámkami, vedľa nich dve okienka, jedno na vzduch, druhé na svetlo. Pred jaskyňou nájdem lavičku s prekrásnym výhladom na priehradu a Andalúzske hory. Výhľad ako z rozprávky. Neumytý riad v skromnom umývadle, nedopitá káva, ale i zrkadlo a nožnice, prezrádzajú, že tento človek tu skutočne žije každý deň. Opatrne vchádzam dnu, zapínam svetlo na baterke, hovorí mi, že elektrinu má keď chce, teraz nechce :). Dnu ma privíta zhruba 10 m2 priestoru, strop je nízky. Zariadenie je skromné, okrem vyvýšeného priestoru na spanie tu nájdete taktiež poličky, televízor, hrnčeky, horolezecké laná a výstroj. Debatujeme takmer do polnoci, o živote, o deťoch, o horách. V El Chorro nájdete takmer 2300 horolezeckých ciest. Takmer 500 z nich pripravil Sergio – jaskynný muž. Pýtam sa ho, či u neho prespávajú turisti často. “Vieš, vlastne tu ešte nikto takto nebol. “ That’s my place.” Niekedy sem pozvem priateľov. Vyvalím na neho oči, veľmi si to vážim Sergio. Ďakujem za zdielanie tvojho miesta. Hoci by som veľmi chcela pofotiť všetku tú nádheru, rozhodla som sa, že Sergiov domov si ponechám v spomienkach, pretože sa so mnou úplne nezištne dokázal podeliť o kúsok miesta, ktoré dýcha jeho dušou. Po chvíli sa nesmelo pýtam, prečo ma teda pozval. “Ty si dobrý človek. “hovorí mi a ja s miernou nápravou pošramoteného sebavedomia, spokojná vyťahujem spacák,. Takmer po 2 týždňoch prebdelých nocí konečne v absolútnom mieri zaspávam. Prepojená s prírodou, cítím energiu hory nado mnou, jej korene jej majestátnosť. Budím sa náhle, to Sergio mi strká do rúk horúci čaj s medom. Trochu mi trvá, kým si uvedomím, že to nie je sen. Sedím pred jaskyňou, popíjam čaj, vietor mi veje do vlasov, Andalúzske slnko vyťahuje prvé jarné pehy a pozerám na tú nádheru predo mnou.

Najbláznivejšia ferrata El Chorro

Balíme sedáky, ferratové sety. O chvíľku sa stretávame so skupinkou. Smer ferrata El Chorro, len pred nedávnom ju tím zo Sergiovho Clever climb adventures dokončil. Nástup bol nesmierne náročný, takmer po piatich minútach som liezla hore s vypätím posledných síl, cítim, že trojmesačná prestávka od lezenia mi na dnešnom sebavedomí nepridá. Pri náročnejšom úseku sa celá rozklepem, adrenalin mi rozšíril zreničky, sústredím sa 100 % na každý jeden pohyb. Vraj ľahká ferrata. Hahaha. Nuž, lezieme hore, vyššie a vyššie, nevidiac svoj vertical limit. V tom zazriem lano vysiace ponad priekopu, ako sa veselo hompáľa z jednej strany plochej a vertikálnej steny na druhú – rovnako “nepeknú”. “No way” Sergio žartuješ. Na moje zdesenie, chlapci si na ferratách spravili rovno Zipline (voľne sa spustíte na náradí na tom určenom z jednej strany kopca/hory/skaly na druhú ). Idem tretia, kričím ako zmyslov zbavená. Trasiem sa ešte 10 minút potom. Lanové mostíky, ale i zľaňovanie, to už bola len krásna čerešnička na torte. Ferrata v El Chorro? Okrem úvodného úseku fyzicky, ani časovo nie je náročná, no zábavou a rôznorodosťou bola najlepšia, na akej som kedy bola. A tiež musím povedať, že je len pre silné povahy :). 4 dni na juhu Európy, s prevetranou hlavou konečne sadám do požičanej Micry, vyrážam na letisko a dúfam, že sa sem čoskoro vrátim. Objavila som totiž horolezecký raj a to len 3 hodinky z Bratislavy :).