Europa Svet

Ako sa cesta do nórskeho Tromsø môže zmeniť na cestu na koniec sveta

Keď som v polovici januára odlietala z Bergen (vtedy moja prvá návšteva Škandinávie), hovorila som si, že sa sem tento rok ešte vrátim. Vtedy som netušila, že to bude trvať sotva 6 týždňov.

Tromso, Norway

Cestovať sama má okrem iného výhodu zaboriť prst do mapy takmer kedykoľvek, kedy sa vám zachce a ísť tam, kam sa vám zachce. Čakala ma 5 dňová plánovaná cesta na úplný sever Európy, do nórskeho Tromsø. Z Viedne som za 2 hodinky vystúpila v Štokholme. Cestu mi spríjemnil celkom pohľadný a evidentne dobre zarábajúci Švéd, no keďže som pri odlete mala náladu pod psa, už keď si ku mne sadal a žmurkal na mňa tými modrými očiskami, hovorím si, s tebou určite debatovať nebudem „môj“. Sedíš priblízko a narúšaš mi osobnú zónu. Po polhodine mlčania, keď som rezignovala a objednala si pohár “červeného”, dal si to isté a pohotovo zahlásil “party time”. V tej chvíly som bola jeho :D! Takže sme prekecali zvyšok cesty a dozvedela som sa čosi o Švédskej kultúre (nie, naozaj to nie sú len mäsové guličky v IKEA), no dostala aj pár zaujímavých tipov do biznisu. Vymenili sme vizitky, connectli sa na LinkedIne a debaty o tom, čo by sme na Slovensku u nás v agentúre mohli pre nich robiť som označila za chvíľkovú slabosť po 2 pohároch toho “červeného”. Modrooký Švéd mi mimochodom dal skvelý tip, kde v centre sa dá slušne najesť ešte aj po polnoci, tak som si dala poradiť. Taxíkom som hotel len lizla, zhodila som kufor na izbe a letela plná očakávaní do centra Štokholmu. Lososa nemám rada, tobôž nieje údeného, no bolo mi trápne povedať nie, keď som si odhodlane pýtala niečo mieste. Ach bože. Prečo som to vlastne lososa nemala rada? Seriózne vážne, “severský” losos je skutočne považovaný za najlahodnejší na svete. Keď mi ako hlavné jedlo ponúkli tresku, moje myšlienky padli na jednu čapovanú v rožku, ktorú vám na POHODE prinesú rovno do stanu, ale nedbám teda. Spokojná brázdim pomedzi stoly von, ahľa tam sú nejakí geantlemani (rozumej 2ja dobre vyzerajúci páni na dôchodku). Dala som sa s nimi do reči. 2 hodinový rozhovor o obchodoch, školstve, neziskových organizáciách, ale aj o živote ma presvedčil o tom, že cestovať sama, je pre mňa to „pravé orechové“. Mimochodom, jeden z tých geantlemanov je aktuálnym prezidentom švédsko-nórskej obchodnej komory :). Celkom milé stretnutie na to, že som v centre Štokholmu strávila sotva 3 hodiny.

Ako som do Arktídy vstúpila

Bol piatok ráno a čakal ma 2 hodinový let do nórskeho Tromsø. Vstupná brána do Arktídy. Miesto za hranicou severného polárneho kruhu. Všade sneh, ľad. Keď sme prileteli, nefungoval jeden z telefonických operátorov. Odtiaľto domov je to zhruba rovnaká vzdialenosť, ako z domu do Dubaja. O 2 hodiny začína moja nočná honba za polárnou žiarou. Podmienky sú dobré. Može sa stať, že v noci skončíme za hranicami Fínska či Švédska. Som zvedavá, kde ju konečne chytíme – hovorím si plná nádeje. Naháńanie za polárnou žiarou sa na moje prekvapenie zmenilo na 10 hodinový nočný privátny “foto kurz” – mali sme štastie na sprievodcovu pôvodnú profesiu :). Polnočný táborák medzi fjordami potešil, no „Aurora Borealis” (ako tu polárnu žiaru miestni volajú) akoby naschvál cestou domov zahrala svoje divadlo v plnej kráse.

_DSC7653

 

Moje najvačšie prekvapenie len príde. Veľryby ešte neodplávali a ráno ma čaká 7 hodinová plavba pomedzi fjordy rovno za nimi. Sotva sme prišli a už sa jedna krásavica pred nami predvádzala. Podľa typicky bieleho sfarbenia chvosta zistíte, o aký druh išlo, nakoľko však loď praskala vo švýkoch, pretože šanca uvidieť ich v tomto čase patrila medzi jednu z posledných, nedostala som sa k nikomu kompetentnému, kto by mi vedel povedať o aký druh išlo. Nakoniec, keď zažijete 1.krát ten moment, o ktorom od detstva snívate, vedomosti idú bokom a plnými dúškami nasávate skutočnú divočinu. Trošku neskôr sme natrafili taktiež na rodinku 3 kosatiek. Dokonalá scéna z filu Zachráňte Wiliho, nuž chýbala mi už len fúkacia harmonika.

Tromso_kosatky

Deň sa podaril. Jejda, celý deň som nejedla, je na čase ochutnať mieste špeciality. Koľká to irónia, na taniery mi pristála dnešná kamarátka – veľryba. Chutila presne ako hovädzí rumpsteak.

 

Keď som zistila, že nie som dostatočne ďaleko…

Ako to už v živote býva, každý snáď aspoň raz potrebuje ujsť niekam poriadne ďaleko – najlepšie niekam na koniec sveta. Môj mier v duši som mala nájsť práve tu v Tromsø, za hranicou polárneho kruhu, na konci Európy. Životné miľníky, zážitky, niečo mi však stále hovorilo, že nie som dostatočne ďaleko. Pozriem do mapy a myseľ mi zastala v Severnom ľadovom oceáne. Aké by to len bolo ocitnúť sa v najsevernejšie trvalo obývanom meste na svete – v Longyearbyen na Svalbarde. Mestečko je len 1300 km od severného pólu ( to je akokeby ste si odbehli z Bratislavy do Ríma). Svalbard je súčasťou Nórskeho kráľovstva, no zároveň je už ostrovom, ktorý geograficky do Európy nepatrí. Akoby to ani nebola pravda, že som o ňom 1.krát počula len „včera“. Zo srandy som si teda vyhľadala letenky. Čo čert nechcel, v podnelok ráno ma čakal z Tromsø priamy let priamo na Svalbard. To som ešte netušila čo ma to vlastne čaká. Veľa priestoru na objaovanie krás ostrovov cez internet nezostalo. Musela som konať! Letenky, ubytovanie, vybavovanie expedície. Mala som zrhuba 34 hodín do odletu. A tak som namiesto domov na rodné Slovensko letela v plátených adidaskách a s ružovým kufríkom na koliečkach na úplnú strechu sveta.

Svalbard how to prepare for ice

Špicbergy! Tuším ma vtedy osvietilo a v spomienkach som vyhrabala moje cestovanie prstom po mape z “Radkovskej hodín zemepisu”. Ale netušila som, že Špicbergy sú len súčasťou Svalbardu. O tom, že na ostrove žije 2000 obyvateľov a asi 4000 polárnych medveďov, som sa dozvedela až na druhý deň. Vtedy mi asi 1.krát došlo, čo som to vlastne urobila.Svalbard polar bears

Pred odletom za polárnymi medveďmi a 4000 rokov starými ľadovcami – predsa čakal ma ešte posledný deň v Nórsku. Celodenný výlet po nórskych Alpách (Lingen Alps) na snežných skútroch bolo síce neopísateľne krásny, avšak išlo len o akési ticho pred búrkou. A ako to už býva, vtedy po 1.krát nastalo ticho aj hlboko v mojej duši. Vedela som, že teraz skutočne pôjdem ďaleko.

Ako som namiesto „doma“ skončila v Severnom ľadovom oceáne

Let trval sotva 2 hodiny. Pri pristávaní som sa ľúčila so životom. Dovolím si povedať, že mám čo to nalietané, no akosi mi nemal kto povedať, že na toto miesto môžu lietať len piloti so špeciálnymi výcvikom. Keď sme v extrémnom vetre takmer po 4.krát lizli ľavé krídlo o zem, cvrkla som si. Vraj tu neexistujú cesty. Na moje počudovanie, medzi letiskom a mestom ma odviezol taxík, neviem či pod zamrznutý ľadom bol skutočne asfalt, ale nazvime to teda cestou. Smer mestečko Longyearbyen (predstavte si skôr niečo ako osadu, v ktorej vám motivačne dajú do ruky mapu zvýraznenú červeným rámčekom – to je to miesto, kde sa v tejto časti sveta môžete pohybovať neozbrojená a sama). Keď ma taxík vysadil pred hostelom, paranoja mi nedala a poriadne som sa poobzerala okolo, či náhodou na mňa z poza rohu neskočí nejaký ten macko. Mimochodom – polárny medveď je jediné zviera na svete, ktoré chce človeka uloviť pre potravu. Napriek tomu, že všade na svete sú zákonom chránené, ľuďia tu chodia mimo mesto ozbrojení puškami s 306 mm kalibrom (bolo mi vystvetlené, že tým „sundáte“ v Afrike nosorožca). Hoci len pred dvoma týždňami skončila takmer štvormesačná polárna noc, na to, aby slnko vykuklo z poza hôr si ešte miestni musia počkať pár dní. Cez deň je tu šero, takže sezóna na expedície na východné pobrežie môže začať.

 

Svalbard nature

Moja expedícia začala o 7mej ráno. Bola absolútna tma. Natiahli nás do miestnych kombinéz, masky na nos, extra hrubé rukavice, extra vystužená obuv. Vo vlasntom oblečení tu nemáte šancu prežiť, tí múdrejší si vlasnté zimné oblečenie navlečú pod ten „skafander“, do ktorého vás chcú navliecť :). Napriek tomu, že na Svalbarde stále pôsobí teplý golfský prúd, pri -10   a “tu štandardnom vetre” vám hrozia fatálne omrzliny do 3 minút. Prosím len negooglite “frostbittes”. Okrem hrozby napadnutia medveďom, či odtrhnutia niekdajšej lavíny z miestneho “kopčeka” je “frostbitte” najbežnejší úraz na Svalbarde. Náš tím tvorila miestna sprievodkyňa s arzenálom špičkovej výbavy (puška, poplašná zbraň, dýka, satelitný telefón, GPS, stany, spacáky, jedlo a voda na 3 dni, lopata a iné vymoženosti), podobne šialená cestovateľka Michelle z USA a ja. Svalbard expedition to Mohnbukta - east coastNaša idylka a predstava súkromnej expedície sa rozplynula po 50 km rezkej jazdy na snežných skútroch, keď po 1.krát v hlbokom snehu zapadla priamo naša inštruktorka. Tri sme s tým skútrom za 20 minút sotva pohli, no našťastie v ten deň išla na východ ešte jedna expedícia s dvomi miestnymi inštruktormi. Mali sme na výber, buď sa vrátiť domov, alebo pridať sa k nim. Pridali sme sa. Počasie sa začalo zhoršovať. Začala snežná búrka, pár krát sme stáli a čakali, pokým sprievodcovia odbehli omrknúť terén. Keď sme zo 14 člennej skupinky zapadli piati priamo v teritóriu polárnych medveďov s viditeľnosťou tak 5 metrov a hlasným výskaním vetra, začal sa boj o čas. Trvalo to zhruba 40 minút, toľko spolupráce som ešte nevidela. Otáčali nás naspäť. Po pár minútách jazdy sme mali bojovú poradu. Snow storm SvalbardKeďže búrka ustupovala a výnimočnými okolnosťami sa podarilo zostaviť skupinku s tromi skúsenými inštruktormi (a my sme boli už skutočne blízko), rozhodli sme sa skúsiť predsa ešte jednu cestu. Hlasovať sme museli všetci. Ak by čo i jeden člen expedície bol proti, museli by sme sa vrátiť všetci. A tak sme po takmer 100 km a 6 hodinovej extrémne náročnej ceste dorazili na východné pobrežie. Dokonca sa na okamih vyjasnilo. Nestačila som ani zložiť nohu zo snežného skútra. Akurát v čase, keď sme dorazili na východ si okolo nás vykračovala polárna medvedica s mláďatom. Chvíľu sa na nás zapozerala, potom flegmaticky postrčiac svoje malé kráčala ďalej. Postavila sa na zadné a posledných pár minút, kým nám nezmizla z dohľadu poskakovala s mláďaťom v zapálenej hre. Majestátne ľadovce staršie ako 4000 rokov nám pripomenuli, akí sme všetci drobní a dočastní. Cestou spať som prestala zapadnuté skútre počítať. Za normálnych okolností by každá skupina bola už dávno doma. Mali sme štastie, veľmi skúsený tím, spojili sme sa a ako povedali naši sprievodcovia toto bol fakt krst ohňom, asi jedna z absolútne najextrémnejších výprav, ktoré tam zažili (okay poviete si, že toto hovoria každému – aj oni nám povedali, že nám to nikto veriť nebude). 12 hodín potu namiesto plánovaných 8. No boli sme prví turisti, ktorí tento rok videli polárne medvede.

Svalbard, Spicbergen

7 hodín večer. Rýchla sprcha a šup vyskúšať miestnu reštauráciu, ktorá ešte nedávno vlastnila Michelinovu hviezdu. Kto vie, asi to už nejakého z tých svetových kuchárov prestalo baviť a tak odišiel variť na koniec sveta. Aha, po ulici kráča polárny sob. Možno ho budem kŕmiť. Alebo žeby sob dnes večer nakŕmil mňa? :). Mimochodom – sob mi skutočne chutil. Som v nebi, alebo toto sa deje naozaj???

Ďaľší deň som chcela skúsiť psie záprahy. Boli však vybookované na 3 dni dopredu, a tak som sadla na snežný skúter opať. Tento krát smer ľadová jaskyňa. Vidieť horu z ľadovca “z vnútra “bolo vzrušujúce, no zabudnite na bezpečnostné opatrenia. Nebolo mi jedno keď som videla tie gigantické cencúľe (prepáčte stalagmity, či stalagtity) a predstava, že mi nejaký “zgegne” na hlavu mi nerobila dobre. Kašlala som na fotky, len rýchlo odtiaľto preč. Už sa neviem dočkať večere. Tento krát idem k “miestnym”. Dnes varí nadaný azerbajdžanský maliar a sochár . Mimochodom žije tu zhruba 50% nórov a 50% rusov. Pôvodných obyvateľov tu nenájdete. Ani len nemocnicu. Pokiaľ si váš stav vyžaduje špecialistu, musíte sadnúť na lietadlo na najbližsiu pevninu – výdavky našťastie hradí Nórska vláda keby niečo :).

Ľudia tu žijú priam impozantne. Okrem toho, že pracujú od nevidím do nevidím, čo v zimným mesiacoch platí doslovne :), nemusia platiť žiadnu DPH (takže pivo v obchode kúpite rovnako lacno ako u nás na SVK). Každý pondelok trávia tradične – hraním kvízu v miestnom klube. Najbežnejší dopravný prostriedok po meste sú sánky alebo bežky, sem tam nejaké tie turistické “mačky”.

Bežná výbava do krčmy

Kto chce do prírody, snežný skúter alebo psí záprah si objednáte na každom rohu. Kreditkou môžete platiť v každom taxíku. Miestny majú ešte jeden zvyk, ktorí nám slovákom nieje úplne vzdialení. Na Svalbarde sa po vstupe do budovy vyzúva. Na rozdiel od nás, vyzuť sa musíte i pri vstupe do hotela, cestovnej kancelárie, či miestneho múzea. Je to zvyk ešte z čias prvých osídlencov, ktorí tu objavili bohaté náleziská uhlia (mimochodom v baniach sa ťaží ešte do dnes) a aby si do svojich príbytkov nedoniesli uhoľný prach, topánky zostávali v predchodbe. Na to, že beháte bosí po hosteli, si zvyknete rýchlo. Byť bosí v múzeu a navštíviť miestne WC chce predsa len štipku úškrnu. Teraz bude asi ten správny čas na rozosielanie pohľadníc z najsevernejšej poštovej schránky na svete.

Svalbard transportation

Cesta domov mi trvala 2 dni. Noc v Osle bola už len symbolická. Za to môj o 4 hodiny omeškaný nástup do akceleračného programu Google agentúr v Prahe stál za to. Keď sa dovalíte na event s kuframi a s výhovorkou, že ste zo Severného ľadového oceánu nemali skorší let, cítite sa ako majster sveta v rozprávaní kanadských žartíkov. No ale len vy skutočne viete, že to vôbec, ale vôbec nebol žart :).

Google acceleration program Prague

 

Facebook Comments