Europa

Za 4 dni cez 8 krajín Európy, 3200 km, ja a moje auto. A potom ešte Anička.

Väčšinu dní mám nalinajkovaných v mojom kalendári na mesiac dopredu. Ach čo by som len dala za to, aspoň na chvíľku neplánovať. Na vytaženú mamičku podnikateľku vcelku nepredstaviteľné. Ani teraz tomu však nebolo inak. Ak chcem vidieť Aničku vo Švajčiarskych Alpách, treba sa dohodnúť. Objednala som teda na piatok ubytovanie v Lichtenštajnskom Vaduze s tým, že v sobotu stretnem šantivú Aňu vo Švajčiarskom mestečku Thun. Divoká polovička mojich univerzitných čias. Je štvrtok večer okolo polnoci. Aňa píše, že robí o deň dlhšie. Super hovorím si, aspoň pocestujem niekam navôkol. Čo čert nechcel, padlo mi do očí Monte Carlo. Uff, to je predsa od pôvodne plánovaného Lichtenštajnska akosi ďaleko. Šupnem to do Google maps, Senec – Monte Carlo, odhadovaný čas 12 hodín autom, 1271 km. Krásne zmeniť plán 7 hodín pred odjazdom. Ráno vyrážam s obľúbeným playlistom v aute. Len ja, moja biela RAV-ka a hodiny hudby, ktoré som mesiace pred tým krvopotne tvorila do súkromných albumov. Toto je moj prvý road trip po Európe. Netuším, či sa dnes do Monte Carla dostanem. Nemám ubytovanie, pre istotu som predsa do kufra zbalila spacák a cestovný vankúš – ružový, nech sa cítim dostatočne sama sebou. Vždy musím mať so sebou niečo ružové.

Míňam rakúske Alpy, talianske Dolomity a neviem sa vynadívať na lagúnovo modrú rieku, ktorá popri nich preteká. Obchádzam Miláno. Cestou nakupujem na benzínke parmezán, veď to by bol hriech nenabrať zásoby. Za Janovom prvý krát zleziem z diaľnice. Raňajky v Bratislave, obed niekde pri Janove (čo môže byť krajšie ako obedovať prvý krát v sezóne zmrzku, ale takú tú poriadnu – talianske gelato). Mestečko sa volá Cogoleto. Kráčam si po brehu mora v krátkom tričku, akoby ani ráno na Slovensku takmer nemrzlo, kým som tankovala „plnú“. Po stromoch rastú mandarinky. Na chvíľu zastanem a len dýcham. Potom chvíľu tancujem a točím sa s roztiahnutou náručou, aby len predsa na chvíľu zatočila sa mi hlava :).

Aké by len bolo krásne vidieť zapadať slnko v Monte Carle

Sadám do auta, spúšťam GPS, vyzerá, že by som to mohla stihnúť. V aute mi hrá na plné pecky Chiki liki tua – Monte Carlo, to je parada… Prechádzam posledným tunelom, keď v tom zaflekujem na útese v okamihu, keď sa predo mnou zjaví celé vo svojej plnej kráse. Lúče zapadajúceho slnka len jemne obklopujú útesy a dopadajú na ten leskom do očí bijúci kolos architektonických výmyslov, heh tak toto je Monte Carlo? Fakt som v Monaku? Sama? Dnes? Čooooo? Hudba v pozadí hrá a ja od vzrušenia kričím na plné hrdlo „heuréka uuuuuuuuu ouuuuu jeeee“. Ja som fakt tu. Vystúpim, skúšam prvé selfíčka – och bože prečo som si ešte nekúpila tu selfie tyč?

Zleziem dole do mesta. Zaparkujem, cez booking hľadám ubytko na dnešnú noc a verím v poriadnu zľavu veď je takmer 8 hodín večer. 40 % off, to by šlo. Zhodím kufre, zaparkujem, pri parkovaní šuchnem RAVku o stípik. No 12 hodín šoférovať mi nerobí problém, ale parkovať v úzkych uličkách Monte Carla? A navyše, v tomto sa cítim akosi ako „typická baba“.

Letím dole k pobrežiu omrknúť terén. V nákupnej zóne také bežné obchody ako u nás na „Obchodnej“. Akurát namiesto číňana, kebabu a adidasu tu vidím Bentley, Ferari, Gucci, Louis Vuitton a tak. Ani mi to nepríde divné. Všetko tu „smrdí peniazmi“, no dnes mi to akosi nevadí. Tuším si vyrobím tabuľku: „Husband 2.0 wanted, husband 1.0 doesn‘ t care“ a pojdem sa postaviť na prvú promenádu, ktorú uvidím. (Na tejto myšlienke sa bavím ešte najbližšie 3 dni 😀 ). Letím na večeru, jedlo mega, no všetko je tu akosi mega. Po večeri zakotvím v najväčšom kasíne. Fotiť nesmiem, cvakla som si jednu predsa na tajňáša…Keď som v hracích automatoch prehrala po 5tich minútach 90 % môjho budgetu na hazard, vsadila som na ruletu. Klasika na farbu a keď nepadla, vsádzaš 2 – násobky. Tak som si zarobila späť každé utopené Euro v automatoch. Je čas vypadnúť, rada v živote riskujem, ale tento hazard je vcelku nuda. Sedím si pred apartmánom na múriku, je takmer polnoc a ja „ťahám jednu od druhej“. V ušiach mi znie „Shinedown“ a je mi dobre.

Vstávam s východom slnka. Obúvam botasky, idem si zabehnúť do prístavu, omrknúť miestnych miliardárov a vycupitať po schodíkoch hore do Monackého paláca, nech teda kuknem ako žije tá monacká princezná. Cestou stretávam podobných, no za to miestnych šialencov, familiárne na mňa mávajú a motivačne mi „nadávajú – ideš ideš, ešte si len na pol cesty hore“. Palác je zavretý, však kto by otváral pamiatky o 8 mej ráno :D. Letím dole na trh, na raňajky kupujem najvoňavejšie jahody na svete. Neumyla som ich a bez kúsku výčitky zjedla do poslednej. Cestou som natrafila na japonskú záhradu monackej princeznej, naštastie, akurát otvárali. Nadýchala som sa kvetiniek, no mysel mi už dávno uteká niekam inam. Kam sa dnes vyberiem? Zmráka sa. Sadnem do auta, Cannes, Nice – určite ste krásne, ale tak vonku leje, že idem ďalej. Stojím v Marseille. Pri prístave som našla nákupné centrum. Papám kus kus, nakupujem biele, červené, i bublinkavé, ale také poriadne z Champagne. Cestou do auta štrngám jak „starý alkáč“, ledva to nesiem. Večer budem vo Švajčiarskych Alpách pomyslím si. Míňam Provensálsko, nestojíme, „máme spoždení“. Zajtra na lyže, ženie ma moja túžba za horami, ešte predsa posledný krát túto sezónu. Obchádzam Ženevu, checknúť na facebooku som sa nezabudla.

Švajčiarsko – čakám kravičky Milky a svište čo to balia do fólie

Hory sa nejak nekonajú. Samá rovina, pasienky. Na záver, keď už takmer Aňu vidím „za zákrutou„ objavia sa predo mnou v plnej kráse. Ach so. Tak o tomto ste mi to hovorili. Moja horská dušička je opať doma. Ráno fičíme smerom na Jungfrau 4158 m.n.m. – hovorí sa mu top Európy, pravdepodobne vďaka najvyššie postavenej železnici v Európe (3454 m.n.m.).  Lyžujeme nakoniec na iných kopcoch v okolí, tu to je v podstate aj tak úplne jedno. Zliezam si to tu z jednej aj z druhej strany a je mi dobre.

Mám za sebou 3. deň mojho uleteného road tripu. Jeeej Lichtenštajnsko a Vaduz. S Aničkou dáme selfiečko a fičíme na pivo. Mníchov – naša dnešná konečná destinácia. Prvý dojem z Mníchova nebol nič moc, no večer sme sa dostali do centra. Objednali sme šialenú blikajúcu rikšu s vypeckovanou hudbou a brázdili sme historickými uličkami mesta, posilnené litrovým miestnym pivom Augustiner. V Mníchove sme omrkli najväčšiu budovu opery v Európe, ale aj tanečnú záhradu, kde pod holým nebom nájdete tancovať každý večer zamilované páry. Okay, je tu čo pozerať, no je čas ísť domov. 4 dni, 8 krajín, 3200 km #BornToBeWild. Alebo aspoň na chvíľku ;).

Facebook Comments