Pár dní pred najdlhšou cestou do sveta od kedy som mamou
Sedím v lietadle smerom do Prahy na Google CEE – sumit najväčších digitálnych agentúr v regióne strednej a východnej Európy si nemôžem nechať ujsť, tak či tak, deti sú s otcom. Ráno vybavujem papiere k novej hypotéke, na obed naháňam zákazky a delegujem prácu na kolegov v agentúre. Presne o 3 týždne sa musím vysťahovať zo Senca. Na diaľku managujem architektku, stolárov, výroba nábytku do nového domčeku je v plnom prude, modlím sa, aby stihli vyrobiť aspoň kuchynskú linku. Do toho prázdniny. Jediný predĺžený týždeň v roku, kedy chalanov pobalím a vyšlem s batôžkom na cesty za oteckom na celých 10 dní. Pár dní pred odletom kupujem letenku na Zanzibar. Poškuľovala som po ňom už dlhšie, do lagúnových zátok vkladám nádej, že predsa prekonám svoj strach z morských hĺbok a naučím sa potápať. Keď som však zistitla, že na Zanzibare bude práve v tom čase spln mesiaca a jedna z piatich najväčších fullmoon parties na svete (plážová party, ktorá zvykne mať hojnú účasť aj desiatky tisíc ľudí a v vždy na spln mesiaca sa koná ešte aj na plážach v Goa v Indii, na Phukete v Thajsku, či v Ekvádore). Mr Partyman mi dal chrobáka do hlavy ísť predsa tam a nejaké tie parties sme si už spolu predsa odhopkali, snáď bude zase vzrúšo. Prestupná stanica Adis Ababa – Etiópia. Tak ma napadlo rovno zostať tam nejakých pár dní, zachcelo sa mi zabubnovať s pôvodnými africkými kmeňmi na juhu krajiny. Mišo zas túži kŕmiť hyeny, vraj teda pôjdeme spolu. 3 dni pred odletom teda kupuje letenku aj on. Dáva si načas (ja som kupovala v predstihu až 11 dní pred odletom :D) Zatial len do Adis Ababa. Si hovorím, že na Zanzibar sa už nejak dopravíme (čo tam potom že medzi Etiópiou a Zanzibarom je ešte Keňa, oceán – celkovo pár tisíc kilometrov). Ale bude aspoň vzrúšo, takže okrem čiastočných leteniek -3 dni pred odletom nemám vybavené vôbec nič .No dobre, očkovací preukaz, minulý týždeň sa mi zacnelo po brušnom týfuse a žltačkách. Mišovi pichli žltú zimnicu, celý weekend sme trčali v Bratislave, ževraj aby nedostal žltú zimnicu po očkovaní :D. Mužská smrteľná choroba na 6 – soplík :D. Hryziem si do pery, snažím sa nesmiať, chápavo poľutujem a poslušne trčím celý weekend na Draždiaku a v okolí. V pondelok nad ránom zisťujem, že budem potrebovať tranzitné víza do Kene. Rýchlo vybavujem elektornickú žiadosť. Víza v Etiópií a na Zanzibare (Tanzánia) vraj vybavíme na letisku. Zišiel by sa však aspoň jeden kontakt na hotel, alebo miesto, kde sa budeme zdržiavať. Haha…, lenže to mi ešte stále 3 dni pred odletom netušíme :D. Ukecávam Miša, nech si bookne niečo aspoň na prvú noc, nech máme čo dať do žiadosti o víza. On letí totiž deň predo mnou. Hovorím si dobre tak, aspoň to omrkne a bude ma mať kto čakať na letisku.
Ethiopia, Zanzibar from Katarína Molnárová Šavelová on Vimeo.
Prvé dni, šoková terapia, ktorú môj mozog spracúva až na ďalší deň
Som tu. Druhý krát v Afrike, tentokrát bližšie pri rovníku. Predstavujem si romantické scény z dojemných letiskových uvítaní. Na letisku ma samozrejme nikto nečakal. Beriem taxík, ihneď pri vstupe do krajiny sa učím zjednávať ceny. Dorazím za Mišom na hotel, raňajkujeme, pohádame sa už prvú hodinu – chytám správny cestovateľský drive (preklínam ten nápad vyraziť na cestu s parťákom). Nakoniec predsa nájdeme spoločnú reč a zjednávame cenu s mladíkom, ktorý má s nami stráviť 5-6 dní cestovaním po krajine. Berieme teda džíp a poobede vyrážame smerom na juh. Čaká nás niečo cez 1600 km v aute. Prechádzame krajinou, opúšťame Addis ababa uvidíme, kam dorazíme dnes. Awasa – prvý kultúrny šok, ktorý zažívam, cestou sa pýtam na wcko, Hop (nickname nášho šoféra a sprievodcu v kompaktnom balení) zaflekuje na krajnici. Cikám za kríčkom, paranoidne pozerám, či na mňa neskočí lev, hyena, alebo pavián. Hady, pavúky a kobylky radšej vymažem z mojej pamäti úplne. Na 3.krát si cikať za kríčkom zvykám. V Shasamane pri mestečku Awasa berieme “hotel”. K európskym štandardom uberám 7 hviezdičiek, nefrflem, hovorím si prežijem všetko. Internetové pripojenie tu majú len oficiálne, skúste sa niekam pripojiť. Slovenský operátori tu nemajú s nikým zmluvu, signál aj na volanie = zero, takže si môžete maximálne kúpiť etiópsku SIMku. Po skúsenostiach s tunajšími wckami žobrem o cikanie za kríčkom :D. Ráno vyrážame. Cestujeme celý deň, cestou navštívime miestny trh. Hneď sa nás ujme anglicky hovoriaci miestny obchodník. Berie nás na miesto plné blata, zhluk ľudí a pokrikovanie prezrádza, že toto bude asi ono. Najskôr nás berie na miesto, ktoré sa nazýva black market. Tu predávajú ilegálni rybári zvyšky pre tých najchudobnejších. Pár metrov ďalej vstupujeme do plechovej búdy, ktorá je oficiálnym trhom s rybami. Mladý chlapec poloamatérskym ručne robeným nožom odkrajuje z malých rybiek filety, strká ich do igelitky, mladé dievčatko mu zaplatí pár drobných (v prepočte možno 50 centov) z toho sa navečeria celá rodina (rozumej mama oco a 8 detí). Berie nás k prístreškom, kde sa varí polievka a vyprážajú tie mikro rybky. Rozpačito teda skúšame aspoň tie pražené. Okolo nás sa zhlukujú deti, pozerajú na nás, asi moc nevideli bielych ľudí hovorím si. Jeme skutočne lahodnú rybku, je jej však akosi málo. Hlavu a kosti nechávam na tanieri, do rúk beriem zvyšok celozrnného cheba, čo mi zostal. Vstávame od stola, ešte som sa len dvíhala zo stoličky, keď v tom náš sprievodca zapíska a na naše zvyšky sa vrhnú všetky deti, akoby išlo o život. Do 2 sekúnd zmiznú všetky zvyšky – úplne všetky. Vtedy mi to trklo. Išlo o život… 🙁 . Zošokovaná odchádzam preč, cestou kupujem ananás, predsa som ešte hladná. Jem ananás, deti nás nasledujú, zvyšok chleba delím na tri, rozdám ho deťom, tie ho okamžite začnú jesť. Nasadám do auta, deti nás stále nasledujú. Otváram okno a darujem aj svoj kus ananásu. Plačem. Hop – šofér nerozumie, prečo plačem. Vraj to tu tak je stále, že deti potrebujú rybí tuk, aby mohli rásť, toto je cesta ako ho môžu získať, že to je normálne. Nechápe on, nechápem ani ja. Stred našich životných podmienok je priveľmi rozdielny. Plačem ešte pol hodinu. Celý deň odmietam jesť, predýchavam to, čo som videla. Vždy keď niekde zastavíme (áno cikpauzy pri kríčkoch, alebo pauzička na skvelú etiópsku kávu – skvelá nieje ani tak chuťou, ako celým tým obradom okolo toho), okolo nášho auta sa zhlukujú ľudia a deti, predávajú všetko možné od kukurice, ovocia, cez dekorácie, či plastové nádoby na vodu. Preliezame krajinou viac na juh, chudoba je čoraz viditeľnejšia. Časom mi trkne, že tie prístrešia, čo vidím niesu prístrešia pre dobytok, ale že to sú obydlia ľudí. A áno. Veľmi často majú multifunkčný úžitok ako pre ľudí, tak aj pre stádo kráv, oviec, či kôz. Cestou na juh nám cestu skrižujú kravy, oslíkovia, ale najčastejšie tancujúce deti, ktoré žobrú. Pýtajú plastovú fľašu, hovorí mi Hop. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že tu už peniaze nikto neočakáva, najväčší úlovok je prázdna plastová fľaša od coca coly. Spracúvam, snažím sa pochopiť. 90 % obyvateľstva žije z pestovania plodín a chovania dobytku. Keď celý deň pasiete, potrebujete piť. Preto plastová fľaša. Vidím tisícky rovnakých momentov, obydlí – skromných prístreškov, nahých a bosých ľudí s ich jediným a najvzácnejším majetkom – dobytkom. A plastovou fľašou. Napriek tomu, trvá mi ešte jeden ďalší deň cestovania krajinou, kým skutočne uverím, že to je pravda. Že skutočne jedna plastová fľaša je niečo tu dole na juhu Etiópie, tak veľmi vzácne. Spíme v Arba Minch, večer sme skočili na večeru, Etiópske jedlo buď milujete, alebo nenávidíte. Enjara – placka z miestnej obylniny s jemne kyslou chuťou a tibs (varené kúsky mäsa najčastejšie jahňacie, kozie, alebo hovädzie) mi chutili od prvej chvíle. Kuchyňa je jednoduchá, avšak výživná a chuná. S Mišom stiahneme fľašu bieleho. Rozšafne to zakončíme v miestnom bare, nadhadzujem bokmi do africkej hudby ako Shakira. Mišo debatuje s miestnymi, cestou domov stretávame mladíkov s mačetou. Celá sa rozklepem, našťastie sme ihneď pri hoteli a ideme spať.
Národný park, divé zvieratá a ľudia z pradávnych kmeňov
Ráno vyrážame na jazero do národného parku Chamo. Do auta so sebou balíme 3 ľudí. Miestneho sprievodcu, strážcu z národného parku ovešaného kalašnikovom a muža, ktorý povedie našu loď. Sadáme do loďky. Cestou nás sprevádzajú paviány. Tu žijú krokodíly? Pýtam sa neveriacky, áno, sú všade, hovorí Masai. Neveriack krútim hlavou, keď v tom do minúty vidím jedného 4 metrového plávať popri nás. Do piatich minút stretávame vo vode taktiež hrocha. Plavíme sa asi hodinu a pol po jazere na druhú stranu. Neveriacky vystupujem na breh, pozerám okolo, bojím sa leva, no predstava, že nejaký krokodíl vyletí z vody a stiahne nás mi tiež nerobí dobre. S Mišom sa držíme v strede. Pre istotu. Prvý ide strážca národného parku a v ruke drží nabitý kalašnikov. Hľadáme zebry. Po chvíľke narazíme na zebriu rodinku. Africké slnko nám pečie na hlavy, samozrejme ani jeden nemáme žiadnu pokrývku hlavy a opalovací krém sme nechali v lodi. Šlapeme parkom, stretávame ďalšie zebry i gazely. Cestou náchádzame zebrie pohrebiská, len týždeň dozadu tu jednu zebričku spapal lev. Hyeny cez deň nevidíte, Mišo sníva, že nejakú predsa len uvidí. Darmo, príroda má svoje pravidlá, vie, že na hyeny si bude musieť ešte počkať. Nasadáme do lode, v tom náš sprievodca ukáže na breh. Len pár metrov od miesta, kde sme nasadali si oddychuje asi 5 metrový krokodíl s dvoma ďalšími kamošmi. Vlezú do vody a plávajú priamo ku nám, loď štartuje, zdrháme a hľadáme ďalšie divožijúce zvieratá. Pri tridsiatom krokodílovi som ich prestala počítať. Boli skutočne obrovské. Cestou stretávame hrošiu rodinku. Tiež si nás zvedavo prezerajú. Radšej sa vzdialime. Hľadáme plameniaky, no cestou natrafíme na veľkú kolóniu pelikánov. Po piatich hodinách spokojne sadáme do auta a smerujeme do mestečka Konso. Oblečenie, krajina, obydlia, všetko sa mení, vidíme prvch ľudí z pôvodných kmeňov Hamar, Ari, či mnohých ďalších. Bronzové náramky, ozdoby vo vlasoch, rukách, nohách, oblečenie z kože, nahé poprsie, to všetko prezrádza, že sme skutočne už na juhu. Vyrážame na trh, prihováram sa nám dobre anglicky hovoriaci mladík. Sprevádza nás po trhu asi 2 hodiny, snaží sa „polopate“ vysvetliť ich myslenie… nedarí sa. Sme skutočne na kúsku planéty, kde platia rovnaké pravidlá ako v praveku. Najskôr ideme na miesto, kde sa predvádza dobytok, za ktorý muži z kmeňov získajú peniaze. Niektoré kravy majú ozdobené uši (vystrihané do rôznych tvarov), takto ľudia z rôznych kmeňov ozdobujú svoj dobytok. Budíme veľkú pozornosť, veľa z miestnych ľudí vidí „bielych“ po prvý krát. Prechádzame na trh s potravinami a šatami. Miestni muži odovzdajú peniaze ženám a tie potom na tomto – druhom trhu nakupujú čo potrebujú. Med (tradične zbieraný od afrických včiel lezením na strom ), výmetok z kávových zŕn, ktorým najčastejšie kmeň Hamar začína ráno – pitím akejsi kávovej polievky z tradičných nádob. Pre tých modernejších, ktorý žiju v meste tu majú tričká, baterky, mydlo, alebo mobily. Túžime spoznať miestnych ľudí. Vybavujeme sprievodcu, ktorý sa dohodol s miestym šamanom v kmeni Hamar, že nás prichýlia pri svojom príbytku. Berieme teda stan, vchádzame do dediny. Nesieme dary – cukrovú trstinu pre deti a výmetok z kávy pre prvú šamanovu ženu. Ihneď sa okolo nás zhromaždia deti, ale časom aj dospelí. Ochytávajú nás, chcú sa držať za ruku, skúmajú naše oblečenie, šperky, prihovárajú sa nám, chytajú moje vlasy. Zoznamujeme sa so šamanom a jeho druhou ženou. Pri jej obydlí rozkladáme stan, primitívny plot nám dáva aspoň psychologický pocit ochrany pred divokými zvieratami. Prichádza ku nám 1 ročné dieťa , na nožičke má pripnutý zvonček. Neveriacky na mňa pozerá, prihováram sa mu, hrkám mojim zvončekom. Usmieva sa – deti sú tak krásne, vnútorne čisté všade na svete. Rozložíme stan, zajednávame na večeru kozu. Beháme po dedine, dohadujeme cenu. Bude hostina. Stmieva sa a Šada – miestny šaman ju rituálne podreže. Krv zachytia do nádoby, aby ju mohli potom vypiť. Mladšie deti pripravujú oheň a primitívne ražne, na ktoré napichávajú kúsky kozy, ktorá ešte pred hodinou behala po dedine. Sedíme okolo ohňa. Ľudia z rodu Hamar majú vlastný jazyk, náš prekladateľ si odskočil do mesta, takže začíname komunikovať rukami, navzájom sa učíme počiťať, základné slová. Spoznávame miestne nástroje, nože, my zas ukazujeme naše nože, čelovku, rozruch spôsobia aj moje adidasky. Po chvíli sa vyzúvam, týto ľudia žijú nahý a bosý len v spojení s prírodou. S pokorou prijímam ich zvyky. Sedíme okolo ohňa, časom si uvedomím, že tam niesu žiadne ženy. Po hodine sa odvážili aj ony. Sedia však opodiaľ. Pozývam ich bližšie, neskôr zisťujem, že ženy k ohňu nesmú. Celá atmosféra pripomína návrat do praveku. Kmeňoví ľudia nechcú zmenu. Vážia si svoje tradície. Vedú jednoduchý život, kde silnejší vyhráva, často prežíva… Jedna z tradičných osláv vstupu muža do dospelosti je známa ako “bull jumping” skákanie po chrbte býkov. Tento tradičný rituál robí z chlapca muža, kedy musí dokázať svoju odvahu skákaním po chrbtoch dobytku – býkov. Dievčatá ho pri tom povzbudzujú. Následne chlapec bičuje dievčatá, tie ho povzbudzujú a pýtajú si viac. Ak čakáte nejakú pretvárku a miestnu hru, ste na omyle. Bičovanie pripomína ukrižovanie Krista. Tie zjazvené ženské chrbty som videla na vlastné oči. Bronzové náramky na rukách hovoria o tom, aký ste majetný. Najviac ich mala prvá náčelníkova žena. Ľudia z kmeňu Hamar zabíjali deti, ktorým začali rásť namiesto horných dvoch zubov najskôr spodné prvé dva. Veria totiž, že to prináša zlý rok pre úrodu, preto ihneď, keď sa toto udialo, dieťa utopili ,alebo hodily do buše, nech si s nimi poradí divá zver. Po osvete a zásahmi vlády v neďalekom meste spravili pre takéto deti sirotčinec, preto vraždy detí už niesú bežné. Avšak ak si myslíte, že takéto dieťa niekto zanesie do sirotčinca, mýlite sa. Zahodia ho do buše. Dieťatko má šancu jedine v prípade, že ho niekto rýchlo nájde. Tento rituál sa nazýva mingi. Po tomto zistení, som si uvedomila, že sme skutočne ďaleko od civilizácie. Je neuveriteľné, že ešte aj v dnešnej dobe stretávame takéto civilizácie. Po dvoch hodinách učenia sa kmeňového jazyka ochutnávame kozu. Mišo sa rozhodol dodržať Etiópsku tradíciu a dal ochutnať najskôr mne. V Etiópií jedlo najskôr ochutná žena priamo z mužovych rúk. Keď to žena schváli, muž sa naje. Táto časť sa mi nesmierne páči a Miša chvíľu naťahujem, že s jedením si ešte chvíľku počká :D. Najdeli sme sa najskôr my. Následne sme najkrajší kus mäsa išli podarovať priamo šamanovi do jeho obydlia. Potom sme pozvali na hostinu ostatných. Muži sa najedli a zvyšky darovali svojim ženám a deťom. Pár kostí, ktoré z kozy ostali pojedli miestne psy. Hostina skončila. Šamanova druhá žena pozbierala zbytky uhlíkov, kože, na ktorých sme sedeli a zaniesla ich do svojho obydlia. S Mišom sme chvíľu ešte debatovali, v absolútnej pokore a ochromení zážitkom počúvali nočné zvuky z buše, keď v tom psy začali brechať, vrčať, no následne stíchli a zaliezli. Čelovkou sme zasvietii do buše, mierili na nás 4 páry veľkých očí. Za sekundu sme preskočili provizórny plot a zaliezli do stanu. Celá som sa chvela, prvý krát mi moje bizis a neviem aké znalosti z nášho sveta boli na … . Jediné čo som v tej chvíly potrebovala bola ochrana. Byť ženou z kmeňa Hammar, v takýchto chvíľach isto túžite stať sa hoci aj treťou ženou toho najsilnejšieho samca v dedine (nech je to akýkoľvek grázel – ide o prežitie). Vstali sme okolo pol šiestej ráno, šaman nás pozval do obydlia svojej 1. ženy. V skromnej izbe ležali na kožách polonahé deti, na strope vysel náčelníkov oštep, Mišo si ho chcel chytiť, to však nebolo možné. Šada – náčelník ho dostal od nejakého kmeňa z Keňe a nikto sa ho nesmel dotnúť- tradícia. Okrem primitívnych nádob zo stropu trčala ešte sušená kukurica a drevené varešky. V strede horel oheň a na ňom sa varila akási polievka zo zvyškov kávových zŕn. Každému z nás nabrali tak pol litra do ich tradičnej drevenej nádoby. Chutilo to ako slabá káva zmiešaná s vodou. Mišo ponúkol Šadu „ohnivou vodou“. Zvyšky z Becherovky, ktorú sme mali so sebou. Chutilo. Nevieme, či sa mu viacej páčil ten zázračný bylinkový alkohol, alebo tá sklenená fľaša. Ja som zas darovala náčelníkovej žene náramok, ktorý som mala náhodou na sebe. Po hodinovom rozhovore sme sa rozlúčili, ofotili sa pred jeho chatrčou spolu s jeho ženami a niektorými deťmi a pokorne v tichu odišli spať do neďalekej dediny. Nemohla som uveriť tomu, čo sme zažili. U ľudí z kmeňa Hamar sme mohli prespať. U kmeňa Mursi nám to však nikto neodporúčal. Časom som pochopila prečo. Cestovali sme 50 km prírodnou rezerváciou, aby sme sa stretli s ľuďmi z kmeňa Mursi. Ovešaní miestnym sprievodom, ale aj strážcom parku s vlastným kalašnikovom, pozdĺž rieky hľadáme primitívne prístrešky. Ľudia z rodu Mursi sa sťahujú. Vačšinou za dobytkom, vodou. Sťahujú sa zhruba 3 krát ročne. Ľudia z rodu Mursi si vkladajú pod spodnú gambu niečo ako drevené tanieriky. Čím väčší tanierik do úst vložíte, tým väčší rešpekt budíte. Pijú mlieko s krvou dobytku, dobytok však nezabíjajú, často mu len narežú krk, odoberú krv a nechajú ďalej žiť. Dobytok jedia len v čase hladomoru. Ten mali nedávno, keď im 2 roky nepršalo. Kmene mali tak veľmi tažké obdobie. V provizórnej dedine vyseli na plotoch vyrobených z konárov sušené vnútornosti z dobytka. Boli pripravené pre divoké zvieratá. Deti a chlapci mali na hrudi biele odtlačky rúk, tváre potreté bielou farbou, staršie ženy na hlave byvolie rohy, mladšie ženy drevené tanieriky v ušiach a v spodných gambách. Dobytok pospával v obydliach ľudí, chlapček opodiaľ sedel na kolenách a na jednoduchom nástroji z kameňa mlel múku . Muži a ženy bývajú oddelene, stretávajú sa výlučne v buši, počas čoho plodia ďalšie deti. Mursiovia síce jedia krv zvierat, za kanibalov ich nemôžeme považovať. Človeka nezjedia, avšak ľudia z kmeňa Surmi dokážu zjesť človeka inej farby pleti akými sú oni sami. Koluje tu veľa príbehov o nájdených ľudských kostiach, tričkách, ale aj zmiznutých misionároch, či vedcoch. Za ľuďmi z kmeňa Surmi sa boja chodiť aj miestni sprievodcovia, viac ľudí sa odtiaľ už nevrátilo. Boje medzi kmeňmi sú tu úplne bežné. Najčastejšie kvôli dobytku – majetkom. Naposledy sa tu vyvraždilo medzi sebou viac ako 100 ľudí z rôznych kmeňov. Vláda do tohoto nezasahuje. Keď ste tu, jednoducho pochopíte, že nemôže. Som v šoku, že na takéto miesta sa vôbec turisti dostanú. Opúšťame lesných ľudí, cestou hľadáme slony, žirafy, chceme vidieť anakondu. Je však obed, príliš teplo a okrem gigantickej kobylky, ktorá nám pristala na kapote auta nevidíme nič. Niekoľko hodín predychávam to, čo som práve videla. Čaká nás dvojdňová cesta späť do Addisu – hlavného mesta Etiópie. Zajtra letíme na Zanzibar. Po neplánovanom týždni v Etiópií mi dochádza, že potápanie na Zanzibare už nestihnem.
Kontrast so Zanzibarom
Je piatok. Letíme cez Nairobi a potom ešte cez Kilimandžáro. Z oblakov trčí vrcholec najvyššej hory Afriky. Och bože, ako veľmi by som tam chcela po vlastných. Inokedy – dnes je cieľovou stanicou Tanzánia – Zanzibar. Vystupujeme, snažíme sa zjednať odvoz na druhú stranu ostrova. Po chvíľe nás napadá skvelý nápad prenajať rovno na pár dní motorku. Necháme sa odviezť taxíkom do Stone townu, kde prenajímame starý rozbitý scooter. Batohy fixujeme gumenými šnúrami, čaká nás 60 km naprieč ostrovom na severnú časť Zanzibaru Nungwi – na Kendwa beach – miesto, kde sa zajtra za splnu mesiaca bude konať jedna z najznámejších full moon party priamo na pláži. Križujeme ostrov, budíme veľkú pozornosť. Sme tu, bývame priamo na pláži. Tuctovo biely piesok, lagúnovo modré more, ručne robené lode. Ihneď skáčem do vody, užívam západ slnka. Vstávam skoro ráno, tradične si odbehnem pár kimometrov, tento krát naboso, more mi omýva končeky prstov. Raňajkujem. Čaká nás šnorchlovanie na druhej strane ostrova. Tak pestrofarebné koraly vidím po prvý raz. Obedujeme na malom ostrove pripomínajúci opustený ostrov z Robinsona Crusoa. Nasávam slobodu, uzatváram sa na chvíľku do seba. Dokonalý kontrast zážitkov za posledný týždeň mi dáva zabrať. Večer predsa len vyrazíe na full moon party. Veľké očakávania, nakoniec party môžem porovnať s nevydarenou disco z 90tich rokov. Najznámejšou ju robí asi len to, že tam stretnete na spln mesiaca skutočne ľudí zo všetkých kúskov sveta. Trochu s Mišom požúrujeme, debatujeme. Mám zmiešané pocity z tohoto všetkého. Kontrasty, európsky life style, chudobná Tanzánia a možnosť za prachy kúpiť si tu všetko. A predsa to najdôležitejšie si nekúpite. To zostalo doma. Sú teraz s otcom – hovorím si. Neviem sa však dočkať, kedy budú môcť na takéto výpravy so mnou. Nie, aby si užili luxusu. Aby prijali svet taký, aký je a s pokorou. Aby sa naučili nehodnotiť, aby sa naučili rešpektovať. Aby žili naplno a nechali žiť…
Facebook Comments