Je piatok večer, sedím na briefingu s našim bežeckým tímom od Tatier k Dunaju a odletieť mám už o necelé 4 dni a ja stále netuším do ktorého kúta zemegule to bude. Zajtra však štartujú preteky a “kapitánke” by sa patrilo povedať pár teplých slov na úvod. Končím brífing a sadám za počítač absolvovať pohovor k dobrovoľníckej práci cez portál workaway.info. Na výber mám 7 krajín (Nepál, Mexiko, Uganda, Sri lanka, Kolumbia, Panama, či Thajsko). Vyberám zo splete rodinných biznisov, neziskoviek, fariem, či škôl, ktorým by sa zišla na 2 týždne moja pomoc. Akosi ma to však láka do Panamy. V auguste do Panamského zálive migrujú veľryby – obrovské vráskavce dlhoplutvé, ktoré každý rok merajú doposiaľ najdlhšie zaznamenanú migračnú cestu živočíšnej ríše na zemeguli len preto, aby v teplých vodách panamského zálivu v Tichom oceáne porodili svojich potomkov. Dohadujem sa s kapitánom Laurentom na týždňovej dobrovoľníckej práci na jachte. Ak bude moje biznisové myšlienky potrebné rozpracovať, môžem ostať 2 týždne. Kupujem teda letenku a pondelok večer balím batoh o veľkosti príručnej batožiny. Prestupujem v Madride, kde som mala stráviť 1 noc, avšak napadlo ma svoju cestu odštartovať vo veľkom štýle, tak som si na pár hodín odskočila na Ibizu. Ranným letom som sa vrátila do Madridu, odkiaľ som si to “zaparkovala” už priamo do Panama city – v strednej Amerike.

 

Na letisku vyberám cash z bankomatu, vydalo mi to však doláre. Rozpačito hľadám zmenáreň a pýtam si miestnu menu. Pani za okienkom na mňa pozerá a rozosmeje sa. Lokálna mena je americký dolár. Rozosmejem sa aj ja nad svojím “punk is not dead” štýlom cestovania a nad svojou pripravenosťou aspoň čosi si naštudovať o krajine. No nebol čas no. Preteky, posledný deň v práci, balenie….a v neposlednom rade Ibiza :D. Beriem UBER, zamierim si to priamo do prístavu Amadore, kde ma už na jachte očakáva kapitán Laurent. Pokojne sa vybalím vo svojej kajute, rozbalím slovenskú borovičku a dáme si ich zopár na zoznámenie. Večer sa vyložím nohy, nechávam sa hompáľať vlnami pacifiku a v tom si uvedomím, že kotvíme priamo pri vstupe do známeho panamského prieplavu – kanálu. V ruke držím plechovku vychladeného piva. Som tu. Sama – na druhej strane zemegule, bez plánov, na dobrovoľníckej plavbe pacifikom.

Život na jachte

Vstávam už o 4tej ráno. Jet lag pociťujem v plnej paráde. Východ slnka nad Tichým oceánom mi prerušila blížiaca sa búrka. Podľa ročného obdobia je tu zima. 30 stupňov, ale krátke búrky takmer každý deň. Aspoň sa nespálim hovorím si plná entuziazmu, keď posŕkavam z Panamskej čerstvo praženej kávy plná očakávaní, čo sa dnes bude diať.

Život na jachte, nie je dovolenkou. Celý deň je tu čo robiť. Začínam upratovaním chladničky, vyberám niekoľko týždňové zbytky jedla (prevažne najhnusnejšie, čo som kedy videla), otváram plastové dózy, bojím sa švábov, zvyšok presnivého rizota hádžem rybičkám cez palubu. Makačka, pot mi steká z tváre, kolíšem sa zo strany na stranu, no akosi cítim, že pri tom relaxujem :D. Dnes žiadna zodpovednosť za ľudí, projekty, či zákzníkov doma v agentúre. Len umyť chladničku. Z pocitom dobre vykonanej práce sadám na palubu, beriem do rúk laptop a hľadám pre kapitána Laurenta miestne cestovné kancelárie, ktoré by sme mohli osloviť s ponukou viacdňových plavieb na panensky modré ostrovy Las Perlas.

Poobede sadáme na čln a presúvame sa do Panama city. Hľadáme kompresor. Laurent vytvára prototyp zariadenia pre námorníkov žijúcich na svojich lodiach. Beháme mestom miestnou – mimochodom veľmi slušne rozvinutou dopravou (pravidelné linky pokrývajúce celé mesto, klimatizované slušné autobusy, či metro, taxíky, Uber…) hľadáme kompresor pre jeho zariadenie, ktoré umožní námorníkom čistiť loď pod vodou bez potreby použiť potápačský oblek s kyslíkovou bombou. Laurent je nadšený konštruktér kadejakých vymožeností pre ľudí žijúcich na lodiach. Jeho vynálezy, o ktorých tak oduševnene rozpráva od prvého momentu, od ktorého sme sa stretli deklarujú jeho nadšenie s dušou niečo ako námorníckeho Da Vinciho :).

Ľudia v mestách sú veľmi milí, mesto je bezpečné, dobre zaistené miestnou políciou. Ceny v obchodoch porovnateľné s tými našimi na Slovensku (elektronika, potraviny, nehnuteľnosti…). Po zotmení sa vyberáme späť na jachtu krížom panamským zálivom. Pred nami sa hmýri vysvietená silueta najväčšej práčky špinavých peňazí medzi USA a latinskou amerikou – Panama city. Ak si predstavíte večernú siluetu mesta New York, znásobte si ju tak 3 krát. Tak vyzerá Panama city v noci. Rútime sa člnom proti vlnám, slaná voda mi špliecha na tvár. Vchádzame na loď, spojazdňujeme “prevádzku”- pivo v ruke a vyložené nohy, dobrá hudba a uprené pohľady smerom na najväčšie blikajúce budovy mesta v diaľke.

 

O pár dní neskôr vstávam až o 9tej. Trochu si zvykám na 7 hodinový časový posun. Kapitán Laurent rozoberá čln, zlé správy. Potrebuje najskôr opraviť motor na člne, kým vyrazíme na ostrovy. Neveriacky krútim hlavou, no vo vnútri spokojne chytám rozčítanú Kiskovu (juniorovu) knihu o financovaní Startupov v strednej Európe. Nemôžem uveriť tomu, že opäť po mesiacoch držím v ruke skutočnú knihu. Väčšinou “fičím na audioknihách” ale predsa držať papierové stránky v ruke a pokojne sa hompáľať zo strany na stranu sa mi akosi pozdáva viacej. Luxusne si užívam nič nerobenie. Okay ak nezoberiem do úvahy včerajší 5 hodinový brainstorming a research v oblasti “scuba equipment”, skutočne sa tu veľa nenapracujem. V podstate som aj rada, že tých pár hodín denne mám čo robiť. Trochu pomáham s biznisom, rozoberáme stratégie ako vstúpiť na trh s rôznymi potápačskými zariadeniami pre ľudí žijúcich na lodi. Robíme prieskum trhu, analyzujeme konkurenciu ceny, dostupnosť  podobných zariadení, zapisujeme do tabuliek. Hľadáme spôsob ako vybudovať komunitu, Laurentovi predstavujem Google grants. Má to háčik, musí mať registrovanú neziskovú organizáciu v jednej z 50tich krajín, Panama však medzi nimi nie je. Vysvetľujem mu spôsob, ako môže vybudovať komunitu pomocou grantov, ako využiť dobrovoľnícke portály (cez ktoré som sa sem mimochodom dostala aj ja checknite www.workaway.info – touto cestou ďakujem Peťovi Jakušovi za silnú inšpiráciu 🙂) na to, aby získal prispievateľov obsahu na jeho nový portál a získal tak grant 10 000$ mesačne na promo jeho aktivít. Hľadáme spôsoby ako neziskovku na ochranu koralov napojiť na jeho ďalšie projekty. Laptop na nohách, predomnou záliv a v pozadí prechádzajúce lode panamským kanálom. Deň na to vstáva kapitán Laurent mierne nervózny. Stále nevie čo je s motorom. Dohodli sme sa, že vypadnem na pár dní do mesta.

Prvý krát sa registrujem na couchsurfing. Večer som vďaka couchsurferom pozvaná na international roofparty (party na streche). Včera bol fullmoon. Za panamskými mrakodrapmi preráža ostré svetlo takmer celého mesiaca. Čakáme každú chvíľu na jeho východ. Akoby schválne, priam gíčovo vychádza presne z poza rohu toho najväčšieho. Toto je ten moment. Sedím na streche zo 4 ľuďmi z iných kútov sveta, poznáme sa sotva hodinu, všetci mlčíme a pozeráme hore na tú krásu, pomedzi panamské mrakodrapy pripomínajúce New Yorskú panorámu.To je ten moment. Jeden z tých, ktoré si budem pamätať navždy.

Naplnená dokonalým pocitom šťastia a tým, že som sa dokázala odstrihnúť od svojej rutiny na Slovensku – dokonale absorbujem všetko, čo mi život prináša a idem si tu svoj flow bez toho, aby som plánovala niečo dlhšie ako na hodinu dopredu. To je ono! To je moja lekcia, učiť sa nemať všetko pod kontrolou, nechať sa unášať. Plánovanie nechávam bokom až do konca mojho pobytu. Challenge – nemať plán na dlhšie ako hodinu dopredu. Naozaj to je ono. Idem do toho! Ubytovanie, bookingy výletov, program s priateľmi všetko nechávam žiť autenticitou a nechávam sa unášať tým, čo život prináša. Hotel bookujem často až o 9 tej večer, má to svoje výhody, 50% last minute zľavy na hotely prídu vhod, často sa mi tak stalo že som za 39$ spala v luxusnom 4 hviezdičkovom hoteli s výhľadom zo 40. poschodia s bazénom, fitkom wellnessom a raňajkami. Úroveň služieb je neporovnateľná z našimi na Slovensku. Silno tu cítiť americký vplyv, mali by sme sa čomu priučiť. Ľudia na uliciach sú prívetiví, usmievaví, ochotní pomôcť. Avšak za volantom – pozór, ak sa nestrčíte do pruhu, čakáte dlho :). Dá sa na to však zvyknúť :).

Ráno zbadám oproti hotelu kozmetický salón. Nabehnem neplánovane na manikúru, pedikúru. Keď uvidím odchádzať krásnu ženu, lámanou španielčinou ukážem na jej vlasy a poprosím, aby mi spravili také isté. Tak som v salóne strávila 6 hodín :D. Večer vyrážam spoznávať lokálne jedlo, zvyky. Kupujem si nové šaty. Stretávam miestnych ľudí.  Ochutnávam panamský rum, víno, staré mesto, nové mesto. Som priam šokovaná ako blízko domova sa tu cítim.

Cesta na Karibskú stranu Panamy

Na druhý deň beriem SUVko na 3 dni s plnou nádržou a poistením. Vyrážam do Portobella, na karibskú časť Panamy, rozhodnem sa však trochu pojazdiť pralesom. Prídem na miesto, kde končí cesta. Na deltu rieky Cuango . Plná entuziazmu a chuti spoznávať odbáčam mimo „asfaltky“ – priamo do dažďového pralesa. V aute mi hrá Buena vista social club a ja, po hodine brodenia sa pralesom vnímam, že pomaly strácam signál. Autá tu už nestretávam, maximálne nejakých miestnych na koňoch. Idem ešte ďalších 10 kilometrov. Odrazu vidím na plote znamenie prekríženej lebky. Signál na mobile žiadny. Hrozí, že som narazila na drogovú mafiu. V sekunde otáčam auto a vraciam sa do Portobella. V podstate som len chcela zistiť, či sa dá preliezť pralesom do mestečka Isabel, odkiaľ by sa dala vziať loďka na panenské ostrovy San Blas. Miestni sprievodcovia túto cestu nepoužívajú. Nie je označená ani v Google mapách. Ale je tam! Mrs Katarina discovered her small America :D.

Vraciam sa do Portobella. Po ceste beriem najkrajší hotel, ktorý míňam cestou. Karibské more mám 5 metrov od izby, hoci je tu ročné obdobie zima, vonku je 30 stupňov a more tak teplé, že pokiaľ sa chcete osviežiť, radšej si dajte studenú sprchu. Prvý krát po týždni počúvam svoje športové svedomie a obúvam bežecké tenisky. S vlhkosťou vzduchu dažďového pralesa som sa však rozhodla nebojovať a vzdávam tréning po 3 km. Zachádza slnko, smelo sa vyzúvam a kráčam po svojej súkromnej pláži. Po bielom karibskom piesku, more mi vyplavuje kokosové orechy a californské „červené“ dodáva odvahu odviazať sa a zahrať sa na morskú vílu. Tichučký príliv dopĺňajú rockové balady, “máme všetko”. Kúpem sa v noci oblečená v dlhých antických šatách. Tancujem na kolenách s vlnami a dýcham každučkým pórom svoju večnú prítomnosť tu a teraz.  Dýcham vôňu Karibiku, moja vnútorná divožienka ožíva. Spoznávam hĺbku svojich najtajnejších prianí. This is happiness. My little freedom.

Po 2 dňoch nič nerobenia sa vraciam z Karibskej časti do Panama city. Čln sa stále nepodarilo opraviť a ja pokračujem so svojou výzvou – neplánovať nič dlhšie ako hodinu dopredu. Spoznávam Antónia s jeho 12 ročným synom. António je bývalým „mariňákom“ amerických námorných jednotiek. Učím sa španielsky, oni zas trénujú angličtinu. Vzali ma k dokom známeho panamského kanálu, sledujem s obdivom plnenie komôr, presun obrovských záoceánskych lodí maličkými komorami. Popri rieke pozorujem 4 metrového krokodíla. Obedujeme v Gamboa, pralesom obkliesnenom rezorte plnom papagájov. Otváram nové priateľstvá na druhej strane sveta. Varím taliansku večeru, spoznávam miestny život. Akosi tuším, že sa na jachtu už nevrátim. Zostávam v Panama city ďalšie dni, spoznávam miestnych podnikateľov – Erik je majiteľom digitálnej agentúry v Paname. Uisťujem sa, že biznis tam funguje presne ako u nás v SEO agentúre ONLINE TORO. Zasnene si užívam 68. poschodie v Hard rock cafe, odkiaľ je vidieť až v 360 stupňoch celú vysvietenú panorámu mesta. Cestou domov sadám za bicie kapely Pearl jam, aspoň pokým sa za mnou neponáhľa SBSkár :D.  

Cesta za veľrybami, alebo „keď niečo veľmi veľmi chceš“

Zostávajú mi posledné 4 dni na splnenie môjho sna. Dostať sa k veľrybám. Kapitán Laurent však náhle mení program a s rozbitým člnom si trúfa sotva na neďaleký ostrov Tobago. Beriem osud do svojich rúk. Definitívne opúšťam jachtu. Je nedeľa večer a hľadám najbližší trajekt na ostrov Contadora. Výletné lode operujú len cez víkend, to som už premeškala. Pôjdem teda verejnou prepravou. V pondelok prichádzam do prístavu už o 5 ráno. V stredu odlietam naspäť do Európy. S malou dušičkou sa snažím zohnať trajekt aspoň na 1 deň na otočku, zažiť si svoj vysnívaný kúsok raja, vidieť vráskavce. Majú však len jednosmerný lístok – tam :). Naspäť by som mohla na druhý deň, avšak budem sa musieť dohodnúť priamo na ostrove s kapitánom druhého trajektu. Neváham ani sekundu, hoci nie som zbalená a pripravená stráviť tam noc. V malom batôžteku mám zbalené sotva plavky a plážové šaty. Trojhodinovú cestu trajektom nám spríjemnili delfíny skákajúce 2 metre nad hladinou, akoby mávali na pozdrav.

Dorazili sme na 200 ľuďmi obývaný ostrov Contadora. Bývalý Escobarov tranzitný ostrov s kokaínom. Ako som sa časom dozvedela, nie je tomu však úplne koniec, na neďalekom ostrovčeku vidieť námornú hliadku, ktorá tu dodnes zažíva prestrelky s miestnymi námornými pašerákmi. Na prechádze ostrovom vidieť prázdne miliónové Escobarove vily. Dnes tu však nájdete i drahé turistické hotely na ktoré vás prevezú z prístavu golfovým vozíkom, hoci aj 200 metrov ako tak bolo v prípade môjho hotela. Izbu sa mi podarilo sharovať s američankou Rebekou.

Na obed berieme miestneho rybára s člnom a vyrážame na oceán pozorovať veľryby. Neprešlo ani 5 minút. Sú tu. Najúžasnejšie vráskavce dlhoplutvé. 15 metrová matka s dieťaťom. Nenechali sa rušiť, pokojne si prskali nad hladinou, plávali v teplých vodách perlových ostrov a predvádzali sa nám v plnej kráse viac ako hodinu. O tomto som snívala celé tie noci, stále ten istý dookola opakujúci sa sen ako plávam popri nich. Na plávanie si netrúfam, neodporúča sa to, hoci pre miestnych to nie je nič výnimočné. Beriem šnorchel, no presúvame sa k zátoke plnej pestrofarebných koralov, prepletám nôžkami pomedzi kvantá pestrofarebných rybiek vrátane balloon fish – to je tá, čo sa nafúkne, keď sa zľakne.

Na večer sa zberáme na ostrov a ja si to chcem užiť v plnej paráde. Zamierim do miestneho obchodu a zháňam niekoho, kto by mi vedel urobiť súkromný večer s ohňom na nejakej opustenej pláži. Moja myšlienka sa však zapáčila aj Rebeke, či mladému čerstvo zasnúbenému anglickému páru. Takúto požiadavku tu od turistov nemali, turistický biznis ešte nemajú úplne zvládnutý. Nevzdávam sa a dohadujeme sa s partičkou mladých obchodníkov a zostrojujeme súkromnú party na pláži. Kupujem v miestnom obchode pivá, prosecco, miestny nám za to vystroja oheň. Za 20 dolárov večeriam 6 homárových chvostov.

Na neďalekej pláži vidím 2 metrovú vatru. Chcela som ohník, poňali to vo väčšom štýle :D. Na miesto prichádza mladý venezuelský pár, ako i kolumbijčan Andreas. Moc vzrúša tu teda nemajú, toto si nechcú nechať újsť. Nadväzujeme priateľstvá z rôznych kútov sveta, tancujeme na pláži. Pod nohami mi svetielkuje planktón. Chcela som si v noci zaplávať. Je to však otvorený oceán a pobrežie noci patrí obrovským rajám (manta) , ktoré tu lovia svoje nič netušiace obete. Spoločnosť sa pomaly vytráca, ja som sa však rozhodla vychutnať si samotu. Dýcham svoju slobodu celým svojím bytím, piesok sa mi zanára pomedzi prsty, planktón mi svetielkuje v dlaniach a ja bokmi ladím s prílivom vĺn v rytme Maria Casquito (link na pesničku tu) – mojim symbolom slobody a odhodlania byť ženou vo svojej plnej vnútornej sile i kráse. Vdychujem elektrizujúcu energiu divokej víly, ranám z minulosti kývam na pozdrav akoby naposledy plávajúcej lode spomienok do krajiny odpustenia. Som slobodná a voľná. Práve teraz.  Niekde ďaleko v otvorenom Tichom oceáne. Ďakujem prírode, že je tak malebná, krásna a krutá zároveň. Ďakujem vráskavcom, že sa so mnou rozlúčili teatrálnym výskokom v siluete vzdiaľujúcich ostrovov Las Perlas. Ďakujem, že mi spievali na cestu. Teraz už môžem ísť domov.